Bedlington teriér není žádný beránek!

Na první pohled rozhodně zaujmou. Bambulky na uších, prohnutý hřbet a, pro III. FCI skupinu spíše netypická kadeřavá srst, která tvoří na hlavě dojem klabonosu. Už víte? Ano, uhádli jste, řeč bude o bedlington teriérovi!

Bedle kam se podíváš… Drazí čtenáři, vítejte u našeho prosincového houbařského speciálu! Ne, nebojte se, dělám si samozřejmě legraci. „Bedlami” totiž láskyplně nazývá chovatelka Martina Hilovská svou smečku bedligtonských teriérů. Má jich hned pět kousků. Jak se žije s bedligtonem, proč právě toto plemeno zakotvilo v jejím domě, a jaké mýty kolem nich panují?  Na to vše a mnohem více nám odpoví právě Martina. Třeba právě vám rozhovor s ní ukáže, že „bedlička” je přesně to, co vašemu gauči nebo zahradě chybí!

Sme partneri viac ako pätnásť rokov a vlastníme chovateľskú stanicu bedlington terierov s názvom The Border Land Lamb. Náš prvý spoločný psík bol yorkshire teriér s PP a následne sučka francúzskeho buldočka rovnako s preukazom pôvodu. Z rôznych príčin, hlavne zdravotných sme sa po rokoch začali obzerať po inom plemene, ktoré by bolo hlavne zdravé, stredného vzrastu, nepĺznúce a aktívnejšie. Presne si nespomínam, ako a kedy padol výber práve na bedlingtona, mali sme doma atlas plemien, ktorým sme listovali a zaujal nás vzhľadom, ale aj popisom povahy. Na sieťach boli informácie rôzne, hlavne ohľadom povahy, boli vo výbere aj iné plemená, odlišné, ale stále nás to ťahalo a vracali sme sa práve k bedlingtonom. Dnes si myslím, že to bol osud. Trvalo cca dva roky, pokiaľ sme mali doma prvú sučku. Šli sme si pre ňu do Prahy z východu Slovenska. Spomínam si, že chovateľka mala obavy, či zvládneme temperamentné živé striebro, akým Dianka bola ako šteniatko. S ňou sa to všetko začalo, úplne nám učarovala a chceli sme k nej druhého psíka, hlavne na výstavy, ktoré nás začali baviť.

Na prvý pohľad plemeno pôsobí vyslovene jemným a nežným dojmom a väčšina ľudí si asi myslí, že jeho pôvod možno hľadať v dámskych komnatách a že to bol a je pes vyslovene spoločenský. Pravda je však úplné iná. Majitelia bedlingtonov často patrili medzi vášnivých lovcov bez vlastného revíru, a pytliakom lovecké vlohy rýchlych a nehlučných psov nadmieru vyhovovali. Obľúbený boli aj medzi baníkmi, kde bez protestov a strachu nasledovali svojich pánov pod zem, a boli schopní drhnúť často agresívne potkany.

Pôvod bedlington teriéra je opradený rôznymi historkami, vraj prví „bedlingtoni“ boli pytliacke, a používali ich na lov rómovia v lesoch v severnom Anglicku pri Hanny Hills. Pohybovali sa až neuveriteľne rýchlo a bez hluku, čo vyhovovalo danému spôsobu „lovu“. Boli vraj tiež obľúbenými spoločníkmi baníkov v baniach, kde úspešne lovili potkanov. Sú to však len nepotvrdené historky, ktoré sa vzťahujú na obdobie 15. – 18. storočia. Zdokumentované fakty sú k dispozícii zhruba od začiatku 19. storočia. Za priameho predka bol označovaný „rothburský teriér“. Chovali ho v oblasti, kde severné Anglicko hraničilo so Škótskom v regióne Nothum- Berland. Práve v tejto lokalite mal pôsobiť ako „gypsy dog“, keďže za prvého chovateľa je považovaný rómsky lovec James Piper Allen. Nejestvujú však žiadne informácie o konkrétnych psoch, pravdepodobne bol v tomto jeho „chove“ použitý dandy-dinmont teriér a rotbery teriér. Cieľom amatérskeho chovateľa bolo vytvoriť ideálneho brlohára, ale výsledkom boli takí pohotovo a obratní jedinci, že ich Rómovia začali používať na drobné krádeže hlavne hydiny. V roku 1825 Joseph Ainsley v meste Bedlington odchoval na sučke rothburského teriéra prvé šteniatka, ktoré boli nazvané súčasným názvom plemena bedlington teriér. Potom sa o nové plemeno začal zaujímať lovec z najbližšej dediny Bedlington, Joseph Ainsley. V 20. rokoch 19. storočia začal chovať šteňatá rotterterierov a neskôr sa títo psi začali nazývať bedlingtonskými teriérmi. V roku 1867 bol prijatý štandard plemena a v roku 1877 znalci týchto psov založili Národný klub milovníkov plemien. V roku 2010 bol tento štandard zmenený a doplnený. Vzhľad súčastného bedlingtona bol určite ovplyvnený aj ďalšími plemenami. Rôzne zdroje sa zmieňujú hlavne o vipetovi, tiež sa niekde uvádza pudel.

V Československu sa začali bedlingtoni chovať v tridsiatich rokoch, avšak po druhej svetovej vojne sa zdalo, že chov tohto plemena úplne zanikne. O obnovu sa pokúsili v roku 1957 nadšení kynológovia z Výskumného ústavu lesného hospodárstva v Kostelci nad Černými lesy, ktorí doviezli z Nemecka temperamentného a z hľadiska štandardu trochu väčšieho psa, ktorý však vykazoval vynikajúce lovecké vlohy a zložil na výbornej úrovni snáď všetky skúšky z loveckého výkonu, ktoré boli pre malé plemená v tej dobe k dispozícii. Prejavil sa ako vytrvalý a vášnivý brlohár a pri výkone práva poľovníctva odviedol kus práce, ktorý by poľovnícky kynológovia od psa pripomínajúceho ovečku vôbec nečakali. Sú ľudia, ktorí hovoria, že bedlington nevypadá ako pes, ale skôr ako ovečka, a že sa im nepáči. Na prvý pohľad to tak môže skutočne pôsobiť a z bežného typu psov sa úplne vymyká, ale nakoniec ten, kto sa s bedlingtonom zoznámi, zistí, že sa jedná o veľmi osobitého psa s vynikajúcou povahou, a že to,čo ich na vzhľadu malého teriéra odpudzovalo, je s odstupom času naopak pôvabné.

Bedlington je plemeno, ktoré bez problémov zvládne aj začiatočník. Plemeno radostné, nenáročné, umiernené a bez agresivity, plemeno, ktoré sa hodí do bytu rovnako ako aj na záhradu, plemeno, ktoré bude sprevádzať starú dámu a športovca na lyžiach, plemeno, ktoré veľmi milujú deti. Na konci 19. storočia ho autori popisovali ako „najrozumnejšieho a najrýchlejšieho z teriérov”. Veľa zdrojov podľa nás mylne uvádza informácie a neznášanlivosti, prípadne agresivite k iným psom, prípadne plemenám. Nie je to pravda, pri normálnej socializácii a prístupu k psovi sa nič také nedeje. Úplne normálne dokážu fungovať popri iných psoch, zahrať sa, trénovať a podobne. Je pravda, že na tú hru, ak majú možnosť, si zvolia radšej bedlingtona, ale agresivita k iným psom vo všeobecnosti je mýtus. Netreba však zabúdať na tú kvapku teriérskej krvi, ono to v nich stále je a sú jedinci aj zo show línii, ktorí skladajú PUP úplne hravo ak sú správne vedení. Šteniatka sú aktívne ako u veľa iných plemien, jediné špecifikum, ktoré oproti iným plemenám vidíme, sú výšky a lozenie po nábytku, snaha ocitnúť sa čo najvyššie. Túto ich zručnosť netreba podceniť. Vylezú aj na parapety, vysokú komodu, skriňu, operadlo gauča, sú ako mačky. Ja vždy tvrdím, že oni vyhrali povahy, majú prirodzené povrchy, výšky, smelosť, dravosť, zvedavosť a balanc.

K chovu sme dostali tak nejak prirodzene, na predchádzajúcej generácii našich psov to nešlo, hlavne kvôli zdraviu a priestorom. Keď sme sa presťahovali, začali sme uvažovať o prvom vrhu. Obaja naši psi už boli chovní, mali správny vek. Chov na Slovensku zastrešuje Klub chovateľov terierov a foxteriérov. Podmienky všeobecne pre všetky plemená sú veľmi jednoduché. Konkrétne u bedlingtonov sa vyžaduje jedna klubová výstava, kde jedinec musí byť ohodnotený známkou V, alebo VD, a kontrola chrupu. Bedlington je na dnešnú dobu vo všeobecnosti veľmi zdravé plemeno, netrpia žiadnymi neduhmi často sa vyskytujúcimi u iných plemien. Jediným strašiakom bola hlavne v minulosti toxikóza medi. Je to geneticky podmienené ochorenie, pri ktorom dochádza k narušeniu metabolizmu medi a jej následnému hromadeniu v organizme. Keďže v súčasnej dobe už máme k dispozícii genetický test DNA z krvi alebo slín, ochorenie sa v kontrolovanom chove nevyskytuje. Chovatelia napriek absencii povinného testovania do chovu testujú svoje zvieratá.

Exteriér bedlingtona zaujme na prvý pohľad, hlavne ak je pes v štandardnom strihu.  Existujú len dve kategórie ľudí, tí ktorým sa páči a tí ďalší. Štandardný strih je historický a mal zviera chrániť pri love, hlavne hlavu, ktorá je najvýraznejšia. Tu by som podotkla, že bedlington nemá žiaden klabonos, tá srsť na hlave im stojí prirodzene, väčšina chovateľov nepoužíva ani pri výstavnej úprave žiadnu kozmetiku, laky atď. Bedlingtoni majú kučeravú srsť, ktorá nepĺzne, ale vyžaduje si starostlivosť. To, či to je náročné, je podľa mňa individuálne. Pokiaľ sa udržiava štandardný strih, tak je potrebné cca raz za dva týždne psíka okúpať, vyfenovať a vyčesať. Mimo kúpania napríklad ani my nezvykneme vyčesávať, pretože srsť sa takto ničí. Samozrejme záleží na ročnom období. Keďže sa srsť strihá cca raz za dva mesiace, stačí kvalitnejší profi šampón, správna kefa, hrebeň,  prípadne kondicionér a možno nejaký rozčesávač. Ak má psík návyk a pravdaže aj majiteľ už zručnosť, tento proces sa dá absolvovať do hodinky a menej. Strihanie resp. teda výstavný strih je náročný. Je málo groomerov, ktorí ho zvládnu dobre, hlavne tú výstavnú úpravu. Problém je, že väčšina vidí plemeno prvý krát, nepozná strih, nemá plemeno v „oku“. nepoužíva ani pri výstavnej úprave žiadnu kozmetiku, laky atď. Bedlingtoni majú kučeravú srsť, ktorá nepĺzne, ale vyžaduje si starostlivosť. To, či to je náročné, je podľa mňa individuálne. Pokiaľ sa udržiava štandardný strih, tak je potrebné cca raz za dva týždne psíka okúpať, vyfenovať a vyčesať. Mimo kúpania napríklad ani my nezvykneme vyčesávať, pretože srsť sa takto ničí. Samozrejme záleží na ročnom období. Keďže sa srsť strihá cca raz za dva mesiace, stačí kvalitnejší profi šampón, správna kefa, hrebeň, prípadne kondicionér a možno nejaký rozčesávač. Ak má psík návyk a pravdaže aj majiteľ už zručnosť, tento proces sa dá absolvovať do hodinky a menej. Strihanie resp. teda výstavný strih je náročný. Je málo groomerov, ktorí ho zvládnu dobre, hlavne tú výstavnú úpravu. Problém je, že väčšina vidí plemeno prvý krát, nepozná strih, nemá plemeno v „oku“.

Momentálne máme doma päť dospelých chovných jedincov - tri sučky a dvoch psov. Okrem jednej sučky nášho odchovu pochádzajú všetci z importu. Značná časť ľudí sa vždy pýta, ako ich rozoznáme, keďže sa všetci zdajú rovnakí, no ale každý je svojím spôsobom iný. Sučky sú akčnejšie, dravejšie, psíci skôr mojkavejší flegmatici. Toto platí, povedala by som, všeobecne pre plemeno ako také. Vždy sa usmievam v duchu, keď mi záujemcovia o šteniatko vysvetľujú, že chcú sučku z dôvodu, že bude kľudnejšia, prítulnejšia a poslušnejšia.

Bedlington je veľmi prispôsobivé plemeno, ak je treba bude makať, ak potrebujete vo všeobecnosti, aby vám prespal deň na gauči, prespí ho. Je to skôr šprintér, potrebuje sa vybehať, zamestnať hlavu. Kvôli nim sme sa sťahovali do domu s obrovským pozemkom.Dvor máme predelený na dve časti, druhá väčšia slúži hlavne na to vybehanie, vybláznenie, výstavný tréning, a keďže tam ideme len pár krát za deň, vždy sa tam extrémne tešia. Pre mňa nie je nič krajšie ako pohľad na šprintujúceho bedlingtona.

Je to sen. Ideme len výstavnou cestou, ani jeden z nás nie je poľovník, nemáme skúsenosti ani vedomosti viesť takto psa.

Áno, patria medzi málopočetné plemená. Na Slovensku sú približne štyri aktívne chovateľské Stanice, v Českej republike je ich približne osem deväť a ďalších okolitých krajinách sú tie čísla podobné. Posledné roky sa záujem zvyšuje, vidieť to hlavne na výstavách, kde už v kruhu nie sme sami, alebo dvaja.

Ako som už spomenula vyššie, bedlingtoni sú na tom zdravotne veľmi dobre, netrpia žiadnymi neduhmi, väčšina zvierat sa dožíva v priemere štrnástich a viac rokov. Toxikóza medi si dovolím tvrdiť, že sa v kontrolovanom chove už nevyskytuje, mimo kontrolovaný chov nemám poznatky, keďže sa na nich v strednej Európe takmer nemnoží. Bohužiaľ výnimky boli, ale zatiaľ chvalabohu je to ojedinelé.

Momentálne opatrne plánujeme najbližší vrh, skôr je to ešte v teoretickej rovine, rozhodujeme sa.

Děkuji za moc milý rozhovor, a přeji do nového roku především hodně zdraví a chovatelských úspěchů.

Kateřina Smětáková

Foto: Martina Hilovská