História a súčasnosť chovu slovenského kopova

Také patříte mezi fajnšmekry, kteří se o daném plemeni rádi dozvědí maximum možných informací včetně historie jejich chovu? Pak je následující článek určený právě vám!

Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. Na začiatok novodobého šľachtenia kopova možno považovať rok 1936, v ktorom bol usporiadaný prvý chovný zvod kopovov v Banskej Bystrici. Na ňom, a postupne aj na ďalších, vybrali prvé chovné jedince pre budúci kontrolovaný chov. Neboli to však iba chovné zvody. Viaceré jedince vyberali aj náhodne, čo pretrvávalo ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny.  

Začiatky cieľavedomého chovu 

Prvé zápisy kopovov do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného. Prvým radikálnym zásahom šľachtenia bolo zníženie výšky kopovov, pretože vo veľkom počte sa vyskytovali jedince s výškou aj okolo 60 cm a viac. Do rámca štandardu vybrali množstvo jedincov, ich počet pre chov sa však postupne znížil. Od začiatku cieľavedomého chovu slovenského kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami.  

Prvý významný medzník už v začiatkoch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Ako sme už uviedli, ich počet bol podstatne vyšší, než sa neskôr uplatnil v chove, pretože nie každý jedinec prenášal na potomstvo znaky očakávané od budúceho plemena, hoci samotné plemenné jedince spĺňali všetky požiadavky pre budúci chov. Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto etapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov. Do tretej etapy prechádzal chov postupne, keď už dochádzalo iba k vzájomnému kríženiu vybranej populácie. V tomto období sa už do chovu nevyberali nové jedince neznámeho pôvodu a populácia sa začala postupne stabilizovať. V tejto etape dochádzalo k vzájomnému prenikaniu génov a všetky jedince sa stávali do určitej miery príbuznými. Súčasne s prebiehajúcou selekciou dochádzalo k zužovaniu jej genetickej variability, hoci celková početnosť populácie narastala. 

Domáci genetické zdroje 

Postupný priebeh šľachtenia kopova svedčí o tom, že je vitálnym plemenom s dobrým genetickým základom, čoho najlepším dôkazom sú praktické výsledky. Na rozdiel od iných plemien má svoje špecifiká, typické len preň. Je to plemeno, ktoré vyšlo z nášho domáceho genetického základu a udržať ho možno len z domácich zdrojov. Na rozdiel od iných plemien, kde na občerstvenie krvi možno doviezť nového jedinca, u kopova to nie je možné. Dovezený jedinec môže vychádzať len z našich chovov a pre občerstvenie krvi by bol zaujímavý až vtedy, keby sa v populácii natrvalo stratili niektoré skupiny génov, čo v súčasnej situácii neprichádza do úvahy. Zahraničie skôr hľadá uspokojenie svojich potrieb v našich chovoch. Na túto zvláštnosť treba pri šľachtení pamätať a prispôsobiť metódy výberu potrebám. Z uvedeného vyplýva aj potreba zachovať genofond kopova v čo najväčšej šírke. Postup ďalšieho šľachtenia musí popri zachovaní dostatočnej genetickej šírky populácie súčasne zachovať aj jej vysokú kvalitu. Možno to dosiahnuť dôslednou spätnou kontrolou zachovávania potomstiev a zároveň hľadaním najvhodnejších partnerov na vzájomné párenie. Je to základ náročnej, ale vhodnej metódy šľachtenia kopova. Výhodne doň zapadá aj líniová plemenitba, umožňujúca súčasné kontrolovanie zachovávania génov, ako aj uplatnenie požiadavky využiť v chove len najkvalitnejšie jedince. 

Jeden z najlepších duričov svojej triedy 

Počas šesťdesiatich rokov šľachtenia poznačilo úsilie chovateľov množstvo prekážok. Nezabránili im však dosiahnuť úspechy, aké v začiatkoch azda ani nepredpokladali. Prví šľachtitelia sa stretávali s nepochopením až odmietaním zámeru vytvoriť z obyčajného duriaceho psa ušľachtilé plemeno, ktoré sa stane pre poľovníka nenahraditeľným pomocníkom. Dnes je im slovenský kopov dostatočnou odmenou. Bolo nepochybne šťastným rozhodnutím začať s jeho šľachtením. Samotná príprava projektu stála veľa času, odriekania, presviedčania, ale aj finančných prostriedkov. Čas ukázal, že slovenský kopov je pes, ktorý si zaslúži pozornosť a ani oficiálne schválenie v FCI mu neprinieslo toľko uznaní ako jeho výkon, ktorým neustále presviedča, že patrí medzi najlepšie duriče svojej triedy. Osud slovenského kopova nebol taký jednoduchý, ako by dnes mohli naznačovať jeho stavy. Stal sa jedným z najpočetnejších poľovných plemien na Slovensku, chovaným zväčša iba v horských lesných poľovných revíroch.  

Základ jeho dnešného chovu vychádza z 26 jedincov, vybraných v prvej etape šľachtenia. Vtedajších 14 psov a 12 súk vytvorilo súčasnú širokú chovateľskú základňu. Mnohé nesú mená svojho pôvodu, prípadne meno svojho majiteľa, rozhodne však stoja na špici šľachtiteľskej práce. Rodičmi Tambora z DUNAJCA, prvého chovného jedinca slovenského kopova z kontrolovaného spojenia, bol pes Brok HAVRAN a suka Diana HAVRAN. Po ňom nasledovala veľká séria jeho priamych potomkov, medzi ktorými boli napríklad Drak SPOD LÍŠTIEHO VRCHU, Útok KRNÁČ, Norma SOBRANA, ale aj ďalšie. Kontrolovaný výber v roku 1953 ako posledný ukončil pes Zahraj ILAVSKÝ, ktorého rodičmi boli pes Dožeň ILAVSKÝ a suka Lova ILAVSKÝ. Ich spojením sa uzatvára veľká etapa prvotného výberu psov a súk do chovu. Ďalšie párenia sa robili len navzájom medzi chovnými jedincami. Treba zdôrazniť, že v čase postupného výberu, od vstupu prvých kopovov do chovu po posledného, robili sa párenia už navzájom aj medzi vznikajúcimi chovnými jedincami. Keď vstupovali do chovu poslední zo základného výberu, bolo registrovaných 52 chovných psov a súk a ich počet sa ďalej priaznivo rozširoval. Bolo už len otázkou času, kedy pribúdanie ďalších dosiahne svoj vrchol. 

Povojnová rekonštrukcia 

Pomerne dlhé obdobie prvotného výberu psov a súk do chovu veľmi nepriaznivo ovplyvnili vojnové roky, kedy sa vlastne prerušilo celé šľachtiteľské úsilie. Došlo k nenávratnej strate už overených chovných jedincov, takže po vojne bolo treba začínať so šľachtením od začiatku. Pozbierali sa psy, roztrúsené po Slovensku a začala sa vytvárať ich nová identifikácia. Na jej základe možno zostaviť súčasný jestvujúci rodokmeň kopova. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Prvé potomstvá neboli vždy vyrovnané, vo vrhoch sa vyskytovali jedince, ktoré nespĺňali podmienky chovu. Boli však medzi nimi aj také, ktoré vytvorili základ dnešnej populácie. Potvrdilo sa, že vhodné fenotypy prvých vybraných psov predstavovali súbory rôznych genotypov, ktoré sa odkrývali až pri ich vzájomnom párení. 

Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy. Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba ponajprv vychádzať z doterajšieho vývoja kopova, ktorý bol základom jeho vzniku. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovnícke využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Len tak možno dosiahnuť v chove úspešnosť a žiadanosť. Prirodzeným cieľom chovu je tiež dobrý zdravotný stav celej populácie, lebo iba populácia celkove zdravá môže byť základom ďalšieho dobrého chovu. 

Slovenský kopov vznikol na širokom genetickom základe chovného materiálu, v čom je jeho veľká prednosť. Nemožno pripustiť, aby sa jeho genetická základňa postupne zúžila na chov len niekoľkých jedincov, alebo aby sa chov obmedzil iba na zachovanie potomstva po niektorých rodičoch či prarodičoch. Treba si veľmi vážne uvedomiť, že nikde inde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho obnova alebo doplnenie, či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Otázke šľachtenia a udržania chovu slovenského kopova treba venovať takmer profesionálnu starostlivosť, sledujúcu nielen udržanie vysokej pracovnej a exteriérovej stability, ale aj zachovania dostatočnej genetickej diverzity populácie pre jej trvalé zachovanie. Je to naše národné plemeno, a to si zaslúži zvýšenú pozornosť! 

Zakladatelia chovu slovenského kopova 

Prvé chovné jedince po zakladateľoch chovu 

História chovateľských klubov 

Snahy o presadenie kopovov do chovu sa na Slovensku začali ihneď po založení prvej kynologickej organizácie na území Československa. Vznikla v roku 1928 pod názvom Československá kynologická únia. Do tohto časového obdobia môžeme situovať už celkom konkrétnu snahu o vyšľachtenie slovenského kopova. Podnety pre ňu vytvárala aj Medzinárodná kynologická federácia (FCI). Od jej zakladajúcich členov, kynológov z Belgicka a Francúzska prichádzali priame i sprostredkované podnety pre slovenských kynológov, aby uvažovali o vyšľachtení samostatného slovenského národného plemena poľovných psov. V prvej celoslovenskej poľovníckej organizácii, v Loveckom ochrannom spolku (LOS), ktorý vznikol z iniciatívy MUDr. Jana Červínka 21. 10. 1920 sa ešte neprikladá náležitý význam poľovníckej kynológii. 

Zmena nastala až po roku 1934, keď sa LOS zmenil na Zemský zväz loveckých ochranných a kynologických spolkov na Slovensku. V Banskej Bystrici sa z iniciatívy nestorov slovenskej poľovníckej kynológie Kolomana Slimáka a Andreja Renču 12. a 13. septembra 1936 uskutočnila prvá prehliadka kopovov, na ktorej odborníci vybrali vhodné typy pre ďalší kontrolovaný chov podľa chovateľského plánu. Pre organizovaný chov duričov ako celku a medzi nimi aj slovenských kopovov sa začali vytvárať predpoklady vzniku samostatného klubu. V hoteli Nová Rabyně pri Slapskej priehrade sa pri príležitosti celoštátnej porady kynologických referentov a predsedov chovateľských klubov vytvoril Klub chovateľov duričov (KCHD). Cez prestávku v rokovaní sa zišlo po prvý raz predsedníctvo Klubu chovateľov duričov pod vedením Andreja Renču. Podpredsedom sa stal Milan Nevický, tajomníkom Koloman Skurka, ekonómom Jozef Lapšanský, hlavným poradcom chovu Koloman Slimák. Členmi výboru boli František Závint, Jozef Sedlačko, Ladislav Bobák, Michal Pečeňanský, MVDr. František Šamaj, Ján Krkoška, Anton Rakús, František Murgaš a Ján Kožár. Klub sa podieľal aj na vytváraní zboru kvalifikovaných rozhodcov pre exteriér i výkon. Boli v ňom skúsení poľovnícki kynológovia Mikuláš Grígeľ z Modranky, Vojtech Michelčík z Blatnice, Jozef Lapšanský z Podolínca, Andrej Renčo z Banskej Bystrice, Jozef Potocký zo Žiliny, Koloman Skurka z Krompách, Mikuláš Nevický z Kežmarku a ďalší. 

V KCHD počas jeho pôsobenia obhospodarovali viacero duričských plemien, medzi nimi štajerského duriča, jazvečíkovité duriče, basety, karelské medvedie psy, lajky a mnohé ďalšie chované plemená duričov. Dovedna ich bolo 82 a medzi nimi aj slovenské kopovy. Samozrejme, že také množstvo duričov združených pod jednou strechou výrazne ovplyvňovalo aj činnosť klubu a jeho výboru. Čoraz aktuálnejšou sa ukazovala potreba vytvorenia samostatného klubu chovateľov slovenských kopovov nielen preto, že sa u nás stali jedným z najpočetnejších plemien poľovných psov, ale aj preto, že si vzhľadom na mladý vývoj vyžadovali zvýšenú starostlivosť o zavádzanie metód správnej plemenitby, a z toho vyplývajúce perspektívy ich rozvoja. Tlaky na vytvorenie samostatného klubu chovateľov slovenských kopovov narastali, až napokon vďaka mimoriadnemu úsiliu Ondreja Kanku uznal potrebu rozčlenenia KCHD a vytvorenia KCHSK aj Ústredný výbor SPZ 30. januára 1988 schválil návrh na zriadenie samostatného Klubu chovateľov slovenských kopovov. Ustanovujúca konferencia sa uskutočnila 24. apríla 1988 v hoteli Kyjev v Bratislave.  

Medzinárodná spolupráca KCHSK 

Niekoľkoročná mravenčia práca našich členov, ktorá po počiatočných nesmelých písomných kontaktoch so zahraničnými kopoviarmi postupne prerástla do intenzívneho telefonického a elektronického spojenia, bola korunovaná 1. júna 2001 v Poľnom Kesove, kde sa zišli zástupcovia klubov chovateľov slovenských kopovov z Čiech, Nemecka a Slovenska. Ako pozorovateľ bol prítomný aj zástupca chovateľov kopovov z Chorvátska, ktorí však nemajú svoj samostatný klub. 

Hlavným bodom programu bolo prerokovanie stanov klubu. Na názve, ktorý má úplné znenie Medzinárodné združenie klubov chovateľov slovenských kopovov, a úradnom jazyku, ktorými sa stali slovenčina a nemčina, sa aktéri dohodli veľmi rýchlo.  

Dňa 20. 11. 2004 vstúpilo za člena Švédsko a 10. 11. 2018 vstúpilo Maďarsko, Bosna a Hercegovina, stále sú ešte čakateľmi Srbsko, Taliansko, Poľsko, Francúzsko a Chorvátsko. 

Cieľom MZKCHSK je udržať plemeno slovenského kopova na požadovanej pracovnej a exterierovej  úrovni v členských a čakateľských  krajinách MZKCHSK

Aktuálne podmienky chovnosti platné od roku 2018 

Dyspláziabedrových kĺbov – DBK 

Vyšetrenie stavu bedrových kĺbov sa prevádza röntgenologicky. Za negatívny výsledok a teda možnosť vstupu do chovu sa považuje stupeň dysplázie: A/A, A/B, B/A, B/B. Pritom platia pre chovateľov tieto podmienky: Röntgenová metóda sa v zásade smie vykonať iba raz u jedného psa alebo suky. Minimálny vek jedinca pre vyšetrenie je 12 mesiacov. 

Výstavné ocenenie

Pre uznanie chovnosti platí výstavné ocenenie výborný alebo veľmi dobrý získané na výstave usporiadanej pod záštitou SKJ, ktorú absolvoval jedinec starší ako 12 mesiacov. 

Skúšky duričov – SD  

Pre vstup do chovu je potrebné absolvovať skúšky duričov v: 

1. a) I. cene
2. b) II. cene, s ohodnotením disciplín : Hľadanie 3, Durenie - diviak 3, Hlasitosť 3, Odvaha 3, Čuch

Kandidát chovu z exteriéru 

Toto ocenenie sa získava úspešným absolvovaním posúdenia exteriéru na bonitácii usporiadanej KCHSK. Absolvovať bonitáciu z exteriéru môžu jedince staršie ako 12 mesiacov. Akékoľvek mechanické chyby, aj potvrdené veterinárom sú neprípustné do chovu. Túto bonitáciu môže absolvovať jedinec iba jeden krát, s výnimkou posúdenia osrstenia. 

Kandidát chovu z výkonu

Toto ocenenie sa získava až po úspešnom absolvovaní predchádzajúcich bodov. Preskúšania odvahy prebieha vo vybraných oplôtkoch po dobu 10 minút. Preskúšanie sa môže opakovať 2-krát. (celkovo absolvovať 3-krát). Počet posudzovaných psov na bonitácii je určený na 15. 

DNA test 

Pre získanie chovnosti musí každý jedinec absolvovať DNA test. DNA vzorky bude odoberať poradca chovu pri bonitácií z výkonu. Až po získaní výsledkov DNA bude rodokmeň zaslaný na SPZ na potvrdenie chovnosti. 

Vývoj podmienok chovnosti slovenského kopova  

Štatistika nuda je, má však cenné údaje 

Na počet chovných jedincov, rovnako ako aj na počet vrhov a ponechaných šteniat má vplyv viacero faktorov, medzi ktoré môžeme zaradiť napr. popularitu plemena, početnosť diviačej zveri, legislatívu na úseku poľovníctva, a iné. Počet chovných psov a sučiek nie je počas roka rovnaký, v priebehu roka sa mení. Na začiatku roka sú vyradené jedince, ktoré prekročili vekový limit, naopak v priebehu roka pribúdajú nové, ktoré splnili podmienky chovnosti. Priebežne sú vyradené jedince, ktoré z nejakého zdravotného dôvodu nemôžu byť naďalej používané v chove, uhynuli alebo sa stratili. 

Počet chovných psov sa od založenia klubu v roku 1988 pohyboval od 35 v roku 2002 do 86 v rokoch 1987 a 1999. Za tridsať rokov existencie Klubu chovateľov slovenských kopovov bol priemerný počet chovných psov 62. Počet chovných sučiek sa pohyboval od 76 v roku 2002 do 202 v roku 1999. Priemerný počet chovných sučiek bol 137. Najvyššie počty chovných jedincov boli na Slovensku evidované v rokoch 1996 – 2000. Po roku 2000 došlo k poklesu počtu chovných jedincov. Tento pokles bol spôsobený inventarizáciou chovných jedincov, ktorá bola vykonaná v Trenčíne, Žiline, Liptovskom Hrádku a Prešove v roku 2000. Jedince, ktoré sa inventarizácie nezúčastnili, boli vyradené z chovu. Po tejto fyzickej inventarizácií zostalo v chove 48 psov a 120 sučiek. Posledné tri roky sa pohybujeme zhruba na úrovni priemeru.  

Počet chovných psov a sučiek slovenského kopova od roku 1988 (30 rokov)

Počet chovných psov a sučiek slovenského kopova od roku 1988 (30 rokov)

Priemerný počet vrhov bol od založenia klubu 80, s minimálnym počtom 63 v roku 2003 a maximálnym počtom vrhov 125 v roku 1999. Priemerný počet ponechaných šteniat bol 393 jedincov (216 psíkov a 177 sučiek), s priemerným počtom šteniat vo vrhu 4,9. Uvedené hodnoty nie sú úplne presné, pretože v spravodajoch boli často uvedené rôzne spôsoby výpočtu. Napríklad počet vrhov sa v niektorých rokoch rovnal počtu párení, to znamená, že do počtu vrhov boli započítané aj sučky, ktoré nezostali gravidné. Z tohto dôvodu bol počet vrhov nadhodnotený. 

Počet vrhov, počet narodených psov a sučiek slovenského kopova od roku 1988 (30 rokov)

Porovnaním štatistiky chovných jedincov a vrhov za prvú polovicu existencie klubu (1988 – 2002) a druhú polovicu (2003 – 2020) môžeme zhodnotiť, že za posledných sedemnásť rokov sa znížil počet chovných jedincov a vrhov, no zvýšil sa počet ponechaných šteniat a priemerného počtu šteniat na vrh. Zvýšenie šteniat na jeden vrh bolo významnou mierou ovplyvnené nariadením o zákaze utrácať nadpočetné šteňatá, ktorý platí približne od roku 2007. Povolený počet šteniat na jeden vrh bol šesť. Neskôr sa odvádzal do klubu poplatok za ponechané nadpočetné šteňatá, no tento bol taktiež napokon zrušený. Utrácanie nadpočetných šteniat bolo na jednej strane príliš drastické opatrenie, no na strane druhej pomáhalo zvyšovať genetickú variabilitu plemena.  

Porovnanie priemerných ročných hodnôt počtu chovných jedincov a štatistiky vrhov za obdobie 1988 – 2002 a 2003 – 2020

Autor: Ing. Milan Černok ml. 

Foto a grafy: archiv Klubu chovateľov slovenských kopovov