Jazvečík – malý lovec s veľkým srdcom!

Souhlasíte, že některé články jsou tak krásné, že je nelze ignorovat jen proto, že se o daném plemeni u nás již psalo? Nakonec více informací a názorů různých chovatelů a majitelů dokáže zájemci o konkrétní rasu ještě více rozšířit obzory. A přesně to je případ tohoto článku o jezevčících. Určitě vás bude bavit.

Následující miniportrét vám odhalí jezevčíka v podobě, jakou pro nás připravila paní Ing. Andrea Peterková. Nahlédneme tak nejenen do toho, jak má takový správný jedinec vypadat, ale také do jeho připrozených vlastností. Jste-li tedy příznivci a odivovateli těchto krátkonohých statečných a nezdolných psů, pak je toto povídání právě pro vás.

Malý krátkonohý lovec

Historický obrázok strana 1. použitá z internetu: atdr.org/info/display?PageID=10940

V literatúrach sa spomína malý krátkonohý pes, ktorého už od pradávna zobrazovali na obrazoch, kresbách, drevorezbe. Krátkonohé psy boli predovšetkým zobrazované na loveckých scénach. Francúz ,,Fouilloux“ v roku 1716 popisuje tieto psy, ako psy nízkej postavy, dlhého tela a vo farbe od šedivej po čiernu. V roku 1746 bol zaznamenaný popis ,,Existujú rôzne psy tohto druhu, ale ja považujem za najlepšie čierne, hnedé a červené, ktoré majú zakrivené nohy, a ktoré nie su veľmi veľké, okrem toho vedia loviť aj zajacov a líšky“. O jazvečíkovi ako takom sa hovorí od prvej doby, kedy bol zaznamenaný štandard plemena, bolo to približne v 19. storočí, kedy išlo o čistokrvný chov. Predchodcovia terajšieho štandardu jazvečíka sa v roku 1800 chovali na kráľovskom dvore u kráľovnej Viktórie, ktorá mala veľkú záľubu u týchto malých psov. Už v tej dobe sa o jazvečíkovi hovorilo, že je to pes, ktorý nesmie chýbať pri poľovačke, písali o ňom ako o univerzálnom psovi. Záujem o vytvorenie tohto plemena mali predovšetkým lesníci, potrebovali psa, ktorý bude ,,súperiť“ v norách s jazvecom, ktorý bude odhodlaný vytrvať a keď bude nutné tak  aj do zlyhania. Nemecký klub jazvečíkov bol založený v roku 1888 v Berlíne. ,,Deutsche Teckelklub“ bol názov klubu, sústredil sa na chov, výstavy a na skúšky. Od roku 1889 bola vedená plemenná kniha o plemene Jazvečík. Po svetových vojnách sa chov jazvečíkov, tak isto ako aj iných plemien pozastavil. Našli sa však aj milovníci tohto plemena, ktorí mali chuť začať od znova vytvárať a zveľaďovať chov jazvečíka.

Inštinkt je zachovaný

Jazvečíci na poľovačke autor: Papcun T., www.pzvelkysaris.sk/foto

Všetky plemená psov majú určité charakterové črty, podľa ktorých boli zaradené do skupín, či sú to spoločenské plemená, poľovnícke alebo pastierske psy. Jazvečík je zaradení podľa FCI do 4. skupiny – Jazvečíky. Jazvečík má vo svojej povahe štipku tvrdohlavosti, preto si vyžaduje tréning, ktorý by mal byť krátky, ale o to dôslednejší. Sú to inteligentné psy, ktoré majú hravého ducha, preto veľmi radi hrabú a to často aj na dvore. Pri tomto plemene
potrebujete veľa trpezlivosti, pretože majú v žilách lovecké pudy a inštinkt k tomu, aby prehľadávali nory. Prejavujú sa huževnatosťou a to aj pri love škodcov v okolí domu, pri takejto situácií je dôležitá dôslednosť výcviku, aby sa z nich nestali veľmi tvrdohlaví psy, ktorí vás už nebudú potrebovať pri love. Nesmiete sa nechať zmanipulovať ich odhodlaním, v malých dávkach to môže byť zábavné a neškodné, ale je potrebné ukázať im, že myslíte vážne to, čo kážete. Taktiež sa pri tomto plemene dá čakať časté ohlasovanie – štekanie na iných nežiadúcich návštevníkov dvora. Inštinkt jazvečíka na lov je veľmi silný, niet sa čo čudovať, bolo to päťsto rokov šľachtenia, aby sa jazvečík sústreďoval na lov v norách a pre vyhľadávanie stopy zveri. Je vhodné aby lovili v pároch, jazvečíky majú radi kolektív psov najmä svojho plemena.

Veľká osobnosť v malom tele

Beky z Fikovho dvora autor: M.,Fik

Mnohí chovatelia opisujú jazvečíka ako malého, šikovného psa plného energie a temperamentu, ale taktiež svojhlavosti. Má povesť nebojácneho psa, ktorý sa vie lovu oddať celým srdcom. Veľmi rád sa mazná so svojim majiteľom, ktorému je dostatočne oddaný a väčšinou je k cudzím ľuďom nedôverčivý. Ak si ideme vybrať jazvečíka od chovateľa, je správne, aby sme boli obozretný a dôsledný pri výbere, keď vidíme šteniatko, ktoré je veľmi ustráchané a bojí sa, nie je to ten ,,pravý“ jazvečík pre poľovníka. Ale taktiež ani šteňa, ktoré neustále vedie súboje so svojimi súrodencami, nie je veľmi vhodné a to najmä pre začínajúcich poľovníckych kynológov. Temperament je ovplyvnený mnohými faktormi – dedičnosťou, spôsobom učenia sa a socializáciou. Socializácia šteňaťa dokáže zabezpečiť, že to bude dobrý vnímavý pes. Je veľmi vhodné jazvečíka chovať v páre, alebo respektíve v skupine, má rád prítomnosť iných psov. Miluje pohyb, má rád každodenné prechádzky, alebo aspoň spoločnosť. Pohyb potrebuje zo zdravotného dôvodu, pretože jazvečíky sú náchylné na nadváhu. Niekedy sa  môže povahovo prejavovať ako klaun, pretože mu nechýba zmysel pre hru s poriadnou dávkou humoru. V rodine bude mať každého rád, ale niekedy vie byť žiarlivý, na túto nie peknú vlastnosť treba dohliadnuť pri výcviku, aby neprerástla do zákernosti voči iným členom ,,svorky“. Literatúra uvádza, že drsnosrsté jazvečíky majú tendenciu byť najviac energické, tvrdohlavé ale aj učenlivé – je to podmienené predkom z teriérov. Dlhosrsté jazvečíky bývajú väčšinou tiché, dobromyseľné a pracovité – tu je predpoklad dedenia od španielov. Hladkosrsté jazvečíky sa vedia najviac obetovať a oddať svojmu majiteľovi a sú najčastejšie ostražité voči neznámym ľuďom.

Exteriér

Hrubosrstý jazvečíci, autor: M., Fik

Jazvečík sa už desiatky rokov chová v troch rôznych veľkostiach (štandardný, trpasličí a králičí) a v troch rôznych typoch osrstenia (krátkosrstý, drsnosrstý a dlhosrstý).  Popis štandardu podľa FCI ho opisuje ako:  Je to nízky pes na krátkych nohách, so silným svalstvom, má vyzývavé držanie hlavy a bystrý výraz tváre. Dĺžka tela má byť harmonická k výške v kohútiku 1:1,8. Hlava je podlhovastá, pri pohľade s profilu sa rovnomerne zužuje k špičke nosa, nie je však špicatá. Pohyb jazvečíka je priestranný, plynulý s dlhým vykročením. Chvost má byť nesený v predĺžení línie chrbta a mierne klesá. Štandardný jazvečík má mať obvod hrudníka viac ako 35 cm. Maximálna hmotnosť asi 9 kg. Obvod hrudníka u trpasličieho jazvečíka sa pohybuje medzi 30 a 35 cm, meraný vo veku minimálne 15 mesiacov. Králičí jazvečík má mať obvod hrudníka do 30 cm. Krátkosrstý jazvečík má srsť krátku, hustú a lesklú. Farebné typy – jednofarebný jazvečík (červená, žltá, červenožltá s prímesou alebo bez prímesí čiernej srsti). Nos a pazúriky sú čierne, biela sa nepripúšťa. Drsnosrstý jazvečík – s výnimkou papule, obočia a uší na celom tele úplne vyvážená srsť, premiešaná s podsadou, priliehavá, hustá a drôtovitá. Na papuli sa tvorí výrazná brada. Obočia sú huňaté. Na ušiach je osrstenie kratšie ako na tele, skoro hladké, avšak prispôsobené ostatnému osrsteniu. Chvost má rovnomernú a priliehavú srsť.
Farba: prevažuje svetlá až tmavá diviačia, ako aj farba suchého lístia. Dlhosrstý jazvečík -  jemná, priliehavá, lesklá, na tele prilieha, je dlhšia pod krkom, na spodnej časti tela, najmä však na ušiach a na zadnej strane končatín, kde tvorí zástavice a najväčšiu dĺžku dosahuje na spodnej časti chvosta, kde tvorí úplnú zástavicu.

Dvojfarebné sfarbenie – čierna alebo hnedá s pálením nad očami, po bokoch papule, na spodnej pere, na vnútornom okraji uší, na predhrudí, na vnútornej a zadnej strane končatín, na labkách, okolo konečníka a odtiaľ asi do jednej tretiny až polovice spodnej strany chvosta. Ňucháč a pazúriky čiernych psov sú čierne, pri hnedých psoch hnedé alebo čierne. Biela nie je žiaduca, v prípade jednotlivých malých fľakov nie je vylučujúcou chybou. Príliš silné pálenie je nežiaduce.  Škvrnité (tigrované, pásikavé) jazvečíky: základ farby srsti je vždy tmavá farba (čierna, červená alebo sivá). Žiaduce sú nepravidelné sivé, ale aj béžové škvrny (nežiaduce sú veľké platne).

Sídli v ňom poľovnícky duch

Jazvečík pri naháňaní diviaka autor: Z., Leonhardova

Literatúra zaraďuje jazvečíky medzi excelentných brlohárov, ale je to v mnohých ohľadoch všestranne využiteľný poľovný pes. Má vynikajúci čuch a odhodlanie na dohľadávanie zveri. (Nedá sa povedať, že je všade nenahraditeľný, nevyužijeme ho napríklad pri poľnej práci, na to sú tu stavače. Vysoká pokrývka snehu si taktiež vyžaduje väčšie plemeno poľovného psa). Keď je dobre vedený, vie svoju prácu odviesť dôsledne a to aj pri dohľadávke farebnej stopy. Pomáha pri norovaní na líšky, pri naháňaní zajacov, ale aj pri durení diviačej zveri. Dokáže dohľadať králiky aj v hustých kríkoch, vie priniesť kačky z hlbokej vody, keďže má vrodené vlohy pre plávanie. Vybrať správneho jazvečíka, ktorého chceme viesť k lovu, nám pomôže skúsený chovateľ, ktorý má poľovne vedených psov. Jazvečík, ktorý má byť poľovne upotrebiteľný, musí zvládať neutrálnu reakciu na výstrel, kľud a odloženie po výstrele. Keď má zvládnutý základný výcvik a ovláda povely (privolanie, odloženie, daunovanie, čakanie, zastavenie, miesto...) je pripravený na skúšky, ktoré sú dôkazom pre použiteľnosť psa na poľovačke dôležité. Niektorí chovatelia a cvičitelia jazvečíkov, konštatujú, že je občas zložité jazvečíka ,,odvolať“ od práce, pretože je sám presvedčený, že jeho práca ešte neskončila, tu sa môže prejaviť jeho huževnatosť v práci a tvrdohlavosť. Veľa poľovníkov ocení exteriér jazvečíka, pri jeho malej hmotnosti si veľmi radi urobia pohodlie na kolenách svojho majiteľa, čím si s ním nadväzujú ešte pevnejší a dôvernejší vzťah, nie len pri domácom kozube (krbu – pozn. red.), ale aj pri poľovačke. Kluby, ktoré sú zamerané na chov jazvečíkov, alebo iné poľovnícke plemená usporiadavajú skúšky, ako sú odolnosť voči výstrelu, vodný test, skúška hlasitosti na stope, skúška sledovania stopy, farbiarska skúška, všestranné skúšky, skúšky z norovania, vlečka a prinášanie...

Ing. Andrea Peterková

Použitá literatúra:

Ransleben W., 1995, Jezevčík, vydavateľstvo TIMY, spol. s.r.o., Bratislava 1995., ISBN 80-88799-04-X

Dobšinský J., Jazvečík – komentár k FCI štandard č. 148, Lučenec 2013. Slovenský klub chovateľov jazvečíkov 2013. Dostupné na internete www.jazvecik.sk /chov/standard/