Kniha môjho života nesie názov „Zmysel života“!

Věřili byste tomu, že West Highland White teriér se může velmi dobře uplatnit i při canisterapii? A navíc ho to může i velmi bavit! Nakonec důkazem toho je i následující rozhovor…

Mgr. et. Mgr. Martina Michalková, riaditeľka neziskové organizace Zmysel života, n. o. je opravdu vzácný člověk. Svůj život totiž zasvětila nejen své smíšené smečce psů, ale především pomoci ostatním potřebným lidem. A je lhostejné, zda se jedná o děti, seniory nebo hendikepované pacienty. Maťka, její tři westičky a jedna flatka tu jsou prostě pro ně…

Kynológia je doslova celý môj život. Je to taký paradox, nakoľko som dieťa rodičov – športovcov. Už odmalička som behala za všetkými psíkmi, no a keď som mala šesť rokov, celé sa to spustilo veľmi intenzívne. Pamätám si, ako som sedela v 1. ročníku na ZŠ v lavici, a keďže som už vedela čítať, mala som v rukách svoj prvý časopis o psoch, ktorý mám dodnes (viete si predstaviť, ako vyzerá). Čítala som ho stále a stále dookola. Rodičia mi začali kupovať (vtedy dostupné) časopisy o psoch a ja si doteraz spomínam na to, ako som nevedela, keď som čítala v inzerátoch, čo je to ,,ponuka psíkov na krytie“. Túto záhadu som absolútne nevedela rozlúsknuť, nakoľko sa okolo mňa v tej dobe nikto z oblasti kynológie nepohyboval, ale po toľkých čítaniach mi jedného dňa jednoducho došlo, čo to znamená – vtedy som ležala na posteli v Chorvátsku a v rukách som dookola listovala časopis o psoch (tie s nami cestovali všade). Po ôsmich rokoch denno denného prehovárania rodičov mi kúpili šteniatko z útulku (dali sme jej meno Akelka). Mala iba štyri týždne a bola veľmi chorá – po troch dňoch nám zomrela. Zrútil sa mi celý svet a už nikdy som nechcela psíka. Srdce psíčkara sa ale vo mne opäť ,,zobudilo“ a od rodičov som, ešte ten istý rok (2001) dostala ten najkrajší darček – moju westičku Eilinku (Xanda z Orechovej roviny). Príchodom Eilinky to celé začalo „už naozaj“. Začala sa písať kniha nášho života. Dnes už viem, že tá kniha nesie názov „Zmysel života“.  Výber plemena bol vlastne výberom mojej maminy, ktorej sa vtedy páčil jedine westík.  

V čase písania tohto rozhovoru oddychuje okolo mňa našich sedem spokojných labkových dievčat.

Momentálne mám tri sučky westíkov. Najstaršia štrnásťročná ročná Kerinka má iba jedno očko. O to druhé prišla pred tromi rokmi následkom rakoviny. Vôbec jej to ale nevadí a funguje stále rovnako. Akurát už na nej vidno vek – je pomalšia a skoro vôbec nepočuje. Je to stále naše lízatko a šťastíčko – všetkých by od lásky najradšej ulízala.

Druhá sučka sa volá Kloe, má päť rokov a je to neuveriteľný psík. Je extrémne múdra, šikovná, neskutočne rýchlo sa učí nové veci a tak ako Kerinka miluje spoločnosť ľudí. Prezýváme ju Palculienka, nakoľko jej nevyrástli nôžky a je najmenšia zo všetkých.

Energy je najmladšia westička – má dva a pol roka a jej meno presne vystihuje to, aká je. Je to hyperaktívny psík, ktorý radosť prejavuje rychlými pohybmi a sem tam aj „kecaním“. Energy miluje športovanie a všetko, kde je pohyb. Taktiež má veľmi rada ľudí a je to skvelý pes na všetko, čomu sa věnujeme.

Víla je ročná sučka flat coated retrievera, ktorú som si nechala z nášho vlastného vrhu. Priznám sa – neplánovala som si ju nechať, ale bola to obojstranná láska. Je to psík, ktorý ma očaril svojou povahou a jednoducho patrí ku mne.

Môj partner má maminu mojej Víly – osemročnú Bayku, jej sestru Mimmi a dvanásťročnú Annie. Všetko sú to pravé flaty so skvelou vytešenou povahou, ktoré milujú všetko, všetkých a sú za každú zábavu.

V roku 2016 mi zomrela moja westička Eilinka (nedožitých pätnásť rokov) a v roku 2018 moja Elfinka (samojed – jedenásť a pol roka). Obidve mi zobrala rakovina. Partnerova prvá sučka, ovčiačka Alfinka nás opustila v roku 2012 v nedožitých ôsmich rokoch.

Ešte máme ďalšie zvieratká – morské prasiatka (Medulienku – šesť rokov a Snežienku – tri roky),  papagája Kika a nájdete u nás aj akváriá. Príležitostne podľa potreby pomáhame voľne žijúcim zvieratám. Nikdy tiež nezabudnem na moje morčiatko Snehulienku, ktorá nás opustila v roku 2016, keď mala iba tri roky.

Nikdy sme nemali ani nemáme problémy. Naše dievčatá nemajú medzi sebou jediný rozpor a tak je to aj voči iným psíkom. Máme nastavené hranice a pravidlá, žijú s nami plnohodnotný život, chodia s nami všade, majú zážitky a tak nemajú na „hádky“ čas. Zodpovedná socializácia, výchova a život plný zážitkov sú tajomstvom „úspechu“ a spokojného života našich psíkov. Vonku sa správajú prirodzene, sú tam šťastné, hrajú sa, naháňajú a poznajú aj povely ako: „hore, dole, nabok, …“, ktoré nám veľmi uľahčujú pohyb na horách aj medzi ľuďmi. Zodpovedný vzťah ku psom je pre nás veľmi dôležitý aj z hľadiska bezproblémového spolužitia medzi ľuďmi.

Ku intervenciám s asistenciou psov (canisterapii) nás priviedli naše psíky, láska k nim a k ľuďom. Keď sme zistili, že sa dá aj pomocou psíkov takto pomáhať ľuďom, neváhali sme ani chvíľku. Začal ten krásny, ale nie vždy ľahký kolobeh. Stretávali sme sa s názormi, že pes by nemal ísť do zariadení. Spočiatku to boli aktivity viac vonku, dnes už sú naše psíky dávno priamou súčasťou vnútorných priestorov zariadení (škôl, škôlok, zariadení sociálnych služeb, zariadení pre seniorov, nemocníc, …) bez akýchkoľvek problémov. Celé to začalo v roku 2005, od roku 2006 je to už aktívny výkon. Tam, kde sme dnes, sme sa  vypracovali svojpomocne. Dovtedy to bolo totiž niečo, o čom sa dalo len minimálne dozvedieť z časopisov či kníh. Začali sme úplne od nuly. Nikto nám v tom nepomáhal, boli sme na to sami. Sami s vlastným presvedčením v silu pôsobenia živého tvora (psa) na človeka. Všetko sme si pripravovali sami (to nás neskutočne baví dodnes – tvorba vlastných programov, pomôcok,…) a za všetko, čo sme sa naučili, vďačíme našim psom a ľuďom, pre ktorých sme sa stali súčasťou ich života. Ale ako týždne, mesiace a roky bežali, uvedomovali sme si stále viac a viac možnosti pôsobenia psov na člověka, a tak sme sa začali na túto oblasť pozerať z profesionálnej stránky. Dnes už vieme, že je to to najlepšie, čo sme mohli urobiť, pretože cielenými a systematickými postupmi sa dá ľuďom pomôcť v oveľa širšom spektre, presne tak, ako sa dá neprofesionálnymi a nepremyslenými zásahmi ľuďom veľmi poškodiť. Veľmi nás baví vzdelávať sa a aj vzdelávať, takže organizujeme rôzne kurzy, semináre, workshopy na tému intervencií s asistenciou psov, ale aj mnohých sa stále zúčastňujeme – a to dokonca aj v zahraničí.

Intervencie s asistenciou psov sú úžasné v tom, že sú veľmi širokospektrálne využiteľnou a podpornou metódou, v ktorej ide o priamy kontakt človeka so psom, a podľa toho, čo chceme ovplyvniť alebo na akú zložku osobnosti človeka vplývame prostredníctvom jednotlivých interakcií, si volíme postupy práce.

Priamym kontaktom psa a človeka môžeme vplývať na všetky zložky osobnosti človeka – cez psychické, fyzické, sociálne až po emocionálne. Je to podporná metóda, ktorá sa využíva v rôznych oblastiach – medicínskej, psychologickej, psychiatrickej, špeciálno-pedagogickej, pedagogickej, sociálno-pedagogickej, sociálnej,… Môžeme povedať, že je to určitá alternatíva k už prebiehajúcim postupom pri liečení, rehabilitáciách, výchove či bežnom živote, ktorá má silne motivačný charakter, a ktorou sa dajú pozitívne ovplyvňovať všetky činnosti človeka či jednotlivé zložky jeho osobnosti.

Intervencie s asistenciou psov sú vhodné pre deti, dospelých aj seniorov. Zdraví, hendikepovaní (od ľahších stupňov až po ťažké stupne, kombinované hendikepy,...), pre ľudí v depresiách, onkologických pacientov, pre ľudí s rôznymi diagnózami: ADHD (porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou), DMO (detská mozgová obrna),… Pre ľudí s parézami, problémami s koordináciou, pre šikanovaných ľudí, ľudí z rôznych sociálnych vrstiev, pre predčasne narodené deti, väzňov, žiakov v MŠ, ZŠ, SŠ, študentov na univerzitách, pre žiakov špeciálnych MŠ, špeciálnych ZŠ, odborných učilíšť, internátov, pre pacientov rôznych vekových skupín a z rôznych oddelení v nemocniciach, pre pacientov v rámci rehabilitácií (fyzioterapia), pre ľudí so psychickými a psychiatrickými problémami, pre ľudí s fóbiami, logopedickými problémami,…

So všetkými týmito ľuďmi sme už mali tú česť pracovať v rámci intervencií s asistenciou psov.  Momentálne najviac pracujeme s deťmi v školách, škôlkách v rámci našich špeciálnych zážitkových edukačných programov. Je veľmi dôležité učiť už deti správnemu a zodpovednému prístupu k psom/zvieratám a najlepšie zážitkovo. Organizujeme tiež vzdelávacie workshopy, pracujeme so seniormi, hendikepovanými ľuďmi… Každá skupinka ľudí je iná, výnimočná presne tak ako každý jeden človek či zviera. Interakcie sú závislé od viacerých aspektov, čo znamená, že s niekým sme raz do týždňa, s niekým raz do mesiaca a niektoré aktivity prebiehajú raz za čas. Je to všetko veľmi individuálne.

Tu by som rada podotkla, že tak ako psovoda by mala aj psa táto činnosť v prvom rade baviť a mali by mať pozitívny vzťah k ľuďom. Z činností by sa nemal stať stereotyp, aby sme predišli syndrómu vyhorenia. Najdôležitejší je vzťah medzi majiteľom (psovodom) a jeho psom. Zdravý vzťah = spokojnosť všetkých účastníkov (nielen) canisterapeutického procesu.

Mňa aj moje štvornohé dievčatá baví všetko, pretože nič nerobíme nasilu. Ak by to tak malo byť, tak by sme to jednoducho nerobili. Dokážeme sa vzájomne nadchnúť, naladiť a pri všetkom sa zabávať. Sme navzájom veľmi prepojené.

Práca s každým jedným človekom je iná – každý je osobnosť. Ak by som ale mala povedať, čo na jednolivých „skupinkách“ zbožňujem, tak by to bolo asi nasledovné. Skupina „detí“ ma napĺňa v tom, že psy a oni k sebe jednoducho patria. Žijú „tu a teraz“ a ich prepojenie dokáže byť také silné, že spolu dokážu komunikovať aj bez slov. Pes aj dieťa sa správajú prirodzene a nepretvarujú sa.  Je to čistota a úprimnosť vzťahu, ktoré ich spájajú. Milujem byť v tomto svete „dospelých“ dieťaťom, ktoré práve vďaka psom stále verí v krásu svojich snov. Prácu s deťmi a psami milujem aj preto, lebo neberú všetko „vážne“ a dokážeme sa spoločne uvoľnit a zažiť množstvo zábavy.

Seniori sú pre mňa veľmi výnimočnou skupinkou. Sú to rokmi formované osobnosti prepletené množstvom životných osudov. Úprimný plač babičky držiac v náručí psíka, ktorá sa s ním zrazu začne rozprávať alebo mu spievať, pričom už tak dlho nevyslovila ani slovko, je niečo, čo nedokážem tak úplne popísať – to sa dá naplno iba prežit a precítiť. Milujem na nich to, že sa tak dokážu nadchnúť pri aktivitách, až cítite v miestnosti iskry šťastia. Je to spôsobené aj tým, že je to pre nich niečo nové, zmena stereotypu a aktivity, ktorými sa dokážeme vrátiť v čase, keď im ešte slúžil zrak, sluch, pamäť, nohy aj ruky. Seniori v sebe nosia životnú múdrosť a psy reagujú prirodzene a nenásilne. Je to tá čistota a úprimnosť vzťahu, ktorá ich spája.

Ľudia s hendikepmi si zaslúžia od nás rovnosť a šancu. To im psy dokážu naplno prejaviť. Dokážu im poskytnúť kus vonkajšieho sveta bez pretvárky a s úprimnosťou. Je to tak úprimné prepojenie, že psy dokážu odpútať pozornosť aj od bolesti. Presun pozornosti z vlastných problémov na nich samotných je pre hendikepovaných ľudí veľkým plusom. Je to naozaj rôznorodá skupina ľudí, ktorí si jednoznačne zaslúžia našu pozornosť a podporu.

V prvom rade by som rada povedala, že „malý psík“ je veľmi dobre využitelný práve na aktivity, ktorými dokážeme ľudí dostať krásne do pohybu, čiže nemusí byť využívaný iba na lôžko. Konkrétne westík je psík síce vzrastom malý, ale je plný energie. Čo sa týka srsti, máme práve opačné skúsenosti – veľa ľudí si ju chváli. Jej drsná štruktúra (pokiaľ sa udržuje trimovaním) sa dobre udržuje čistá a westík po sebe nezanecháva opadané chlpy. Dokonca mi viac ľudí povedalo, že westíci dokážu veľmi dobre zahriať. Koniec koncov to viem aj sama, nakoľko si všetky aktivity, ktoré so psíkmi robím, skúšam najprv na sebe samej.

Táto otázka je na prvý pohľad „ľahká“, ale zároveň ťažká. Ťažká z toho dôvodu, že každý deň je iný, ale ráno u nás začína vždy prechádzkou. Potom väčšinou „pracujeme“, čo v praxi znamená, že ideme buď za detičkami, seniormi alebo našimi výnimočnými (hendikepovanými) kamarátmi. Potom sa zase venčíme, cvičíme, hráme sa, stretáváme so štvornohými kamarátmi, trénujeme, dievčatá majú čas aj na oddych (spánok), výletujeme a tak ďalej. Je toho naozaj veľa, a tak je veľmi ťažké napísať „deň v skratke“. Každý je iný, výnimočný a snažíme sa o to, aby mali naše psíky predovšetkým veľa zážitkov.

Je to veľmi individuálne. Niekedy je to ľudí desať v rámci jednej skupinky, čiže skupinové aktivity, no niekedy, keď sa jedná o zážitkovú ukážku, máme aj osemdesiat či viac detí. Niekedy je to človek jeden… Tu všetko závisí od aktivit, aké volíme a od našich programov. Pracujeme tak, aby sa v žiadnom prípade nijaký z našich psíkov nepreťažil. Takú situáciu (únava psíka) som riešiť nemusela a ani riešiť nebudem – to si trúfam smelo povedať, nakoľko si na to dávam extrémne veľký pozor! Moje psíky táto činnosť nesmierne baví, no majú ju vyváženú inými aktivitami, ktoré majú radi. A presne o tom to je – robiť tak, aby ich/nás to stále bavilo.

Pre mňa je najdôležitejšou zložkou práce/činností (akejkoľvek/akýchkoľvek) so psami ich welfare – pohoda. Iba zdravý, šťastný, zrelaxovaný pes dokáže plnohodnotne pomáhať a odovzdať zo seba maximum tak, aby sám nestrádal. A o to predsa ide. Psy nie sú stroje a tak by sme mali k celej tejto činnosti aj pristupovať. Naše psy sú v prvom rade plnohodnotnou súčasťou našich životov – chodia s nami všade, kde je to možné. Venujeme sa s nimi vysokohorskej turistike, výletom, spoznávame nové miesta, robíme s nimi rekreačne psie športy, zúčastňujeme sa občas výstav, robíme tzv. venčo – cviče a mnoho ďalšieho. Všade majú možnosť sa odreagovať, zabaviť, pohrať aj pocvičiť. Je veľmi dôležité, aby majiteľ poznal dokonale svojho psíka a dokázal mu poskytnúť vhodný typ psychohygieny. Táto činnosť, aj keď je krásna, nie je ľahká. Welfare (pohoda) psíka je na prvom mieste, aby u neho nenastal syndróm vyhorenia, ako môže nastať napríklad aj u ľudí v pomáhajúcich profesiách.

Veľa ľudí sa čuduje, keď poviem, že sa venujem s westíkmi intervenciám s asistenciou psov (canisterapii). „Veď je to teriér!“, počúvam pomerne často. S westíkmi som s intervenciami s asistenciou psov (canisterapiou) začínala – ich energia, radosť zo života, múdrosť, šikovnosť a láska k ľuďom ich k tejto činnosti priam predurčujú. Je ale pravda, že veľa ľudí ich nedokáže zvládnuť – sú to teriére, čo znamená, že majú temperament a na to sa nesmie zabúdať. Je to ale (ako som spomínala vyššie) v prvom rade o plnohodnotnom živote – ak pes nestráda, nemá dôvod robiť veci, ktoré sa nám nepáčia. Pes sa tak jako aj človek rozvíja v prostrediach bohatých na podnety – ak tie podnety má, nechýba mu nič a je z neho vyrovnaný pes.

Majiteľom, ktorí by chceli túto činnosť skúsiť, by som odporučila, aby sa v prvom rade sústretili na svojho psa a spoznali ho. Psa si kupujeme v prvom rade pre seba a ak bude mať váš psík takú povahu, že je na tieto činnosti vhodný, môžeme byť za to vdační.  Samozrejme veľa závisí od nás – od nášho vedenia a života so psom. Ak to tak ale nebude a psík sa nebude javiť vhodne na túto činnosť, nezúfajte – nič to nemení na tom, že to je ten najlepší partner pre vás.

Úplne od prvého dňa, ako si šteniatko donesieme domov. Sme to práve my, ktorí ho ovplyvníme do budúcnosti. Všetko je na nás – jeho socializácia, výchova a výcvik formou hry sú tým najlepším základom. Naučiť ho spoznávať nové miesta, ľudí, zvieratká, nadobúdať pozitívne skúsenosti a zážitky (nielen) s ľuďmi a byť mu oporou. Veľa sa hrať a spoznávať. Časťou chybou dospelých ľudí je to, že sa zabudli hrať sa a pritom je hra tak veľmi dôležitá nielen pre deti a psy, ale aj pre nás samotných. A práve každá hra má aj pravidlá, ktoré treba dodržiavať presne tak, ako vo vzťahu. Základom je výber správneho chovateľa, jedinca a potom je už na nás, akým smerom budeme psíka ovplyvňovať.

Budem to pripomínat stále dookola, lebo to nie je iba slovo, ale fakt, na ktorý sa treba sústrediť v naozaj veľkej miere – WELFARE, WELFARE, WELFARE! A to nielen pri westíkoch, ale pri všetkých psíkoch, ktorí pôsobia v pomáhajúcich profesiách a nielen pri nich! Welfare alebo pohoda psov je na prvom mieste, nakoľko iba zdravý, šťastný a zrelaxovaný pes dokáže plnohodnotne pomáhať a odovzdať zo seba to najlepšie tak, aby ostal stále spokojný aj on sám. Tiež apelujem na zodpovedný výber plemena, aj daného jedinca – zdravie a povaha sú to najdôležitejšie. Tiež je dôležité, ak sa už venujeme tejto činnosti, voliť si aktivity s rozumom, dať na bok svoje „ego“ a rozmýšľať tak, aby sme neuškodili psovi ani človeku, ktorému pomáhame. Nebáť sa spolupráce s odborníkmi a dávať pozor na to, aby sa z aktivít nestal fádny stereotyp, ktorý časom spôsobí to, že to psíka prestane baviť.

Príbehov, osudov a skúseností, ktoré máme, je nespočetné množstvo. Veľmi veľa veselých, úsmevných, no nie raz aj smutných a plných krásnych spomienok. Sú to detičky, ktoré nerozprávali do chvíle, keď sa stretli s našimi psíkmi. Chlapec, pre kterého boli psíky tak veľkou motivácou, že odhodil barly, aby sa s nimi mohol prejsť. Sú to všetko chvíle, ktoré vás chytia za srdce. Jedny z najdojemnejších a nezabudnuteľných príbehov sú jednoznačne tie so seniormi. Tam sme mnohokrát jednými z posledných, s ktorými sa rozlúčia. Nie je to tak dávno, čo sme prišli za babičkou, ktorú sme pravidelne navštěvovali. Už pri vstupe som videla, že moje sučky sa akoby „spomalili“. Vyšli na postel a potichúčky sa pritúlili – vyzerali akoby ani nedýchali. V tom momente som tušila, čo príde. Smutné sme odtiaľ odchádzali, a na otázku zamestnancov zariadenia: „Čo sa vám stalo?“ som im povedala, že pani nás asi čoskoro opustí – povedali mi to Kerinka a Kloe. Bolo vidieť, že nevedia, čo si o tom majú myslieť, no pani nás nakoniec opustila ešte v ten večer. Boli sme jedny z posledných, ktoré sme sa s ňou rozlúčili. Nedá mi tu ale nespomenúť spoločnú ročnú cestu životom, ktorú sme absolvovali s jednou rodinkou. Týka sa predovšetkým jedného pána, ktorý následkom pádu zo stromu dostal krvácanie do mozgu a po niekoľkých mesiacoch sa prestal úplne pohybovať (jeho mobilita sa stala nefunkčnou), stal sa ležiakom a jeho telo mu prestalo slúžiť. Spazmy boli tak silné, že ovládli celé jeho telo a kŕče boli tak výrazné, že nebol schopný ani normálneho príjmu potravy, následkom čoho bol veľmi chudučký, ale tým, že trpel silnými spazmami bol veľmi ťažký. Jeho sprievodným prejavom bolo extrémne silné potenie, a tak sme ho nie raz pred alebo po procese intervencií s asistenciou psov (canisterapie) spoločne s jeho pani manželkou aj prezliekali. Nebolo to ľahké, jeho nefunkčné telo bolo príliš ťažké, ale pomoc v tomto prípade bola viac ako potrebná. Pomocou psíkov sme s týmto pánom polohovali, rozvíjali jemnú a hrubú motoriku, relaxovali, vykonávali bazálnu stimuláciu a spájali sme terapiu s asistenciou psov spoločne s hydroterapiou, ktorá mala v tomto prípade veľké a pozitívne účinky. Po roku sa tento pán dostal do nemocnice. Niekde vo vnútri sme dúfali, že sa odtiaľ vráti domov, ale diagnóza jeho návrat moc nepredurčovala. Chodili sme ho pozerať každý deň, niekedy aj dvakrát. Dokonca sa nám aj podarilo vybaviť, aby sme za ním mohli prísť aj s Kerinkou (aspoň na chvíľu). Vždy sme totiž tvrdili, že Kerinka bola „jeho pes“. Mali medzi sebou vytvorené neuveriteľne silné puto. A asi to tak aj bolo, keďže na druhý deň ráno (večer predtým sme za ním boli na desať minút s Kerinkou) nás ujo navždy opustil. Kerinka je vynikajúci pes na polohovanie. Je až neuveriteľne pokojná a vidno, že si aj ona polohovanie zakaždým užíva a dokáže sa pri ňom uvoľniť a zrelaxovať. No, v ten večer som mala pocit, že ani nedýchala. Myslím si, že cítila, čo nastane... O pár dní neskôr sme sa stretli už len s pozostalými na ujovom pohrebe. Bolo to veľmi smutné a veľmi nás dojalo, keď nám jeho pani povedala, že mu dala na rozlúčku fotku Eilinky, Kerinky a Elfinky do truhly, aby boli stále pri ňom. Myslím si, že k tomuto netreba viac slov a každý si vie predstaviť, čo pre nich naše návštevy znamenali. Doteraz sme s jeho pani v kontakte a na jedny jej slová nezabudneme nikdy. Povedala nám, že sme boli jediní, ktorí jej dávali počas jeho posledného roku života nádej. To sú chvíle, ktoré neviem opísať, ale zaryjú sa vám do srdca navždy.

V prvom rade je to zachovanie zdravia, kondície a plnodnotného života našich psíkov. Máme samozrejme veľa plánov, ktoré ale ešte nebudeme prezrádzať, nakoľko nevieme, v akom časovom horizonte sa nám ich podarí zrealizovať. Plány sice máme, ale je pravda, že veľakrát človek mieni a život mení, takže ak sú zdravé naše psíky a naša rodina, je všetko v poriadku. Ak budeme mať niečo nové, určite sa o tom dozviete na našej FB stránke: https://www.facebook.com/zmyselzivota.no/

Velmi pěkně vám děkuji za rozhovor.

Foto: © Ing. Tomáš Čontofalský, Zmysel života, n. o. a archív Zmysel života, n. o.

http://www.zmyselzivota.sk/