Moja práca je mojím koníčkom!

Pořád ještě zvažujete, zda si zakoupit vstupenky na kvapem se blížící MET konferenci? Nebo už je máte a rádi byste nakoukli ještě více do zákulisí celé akce? Pak vám jistě přijde vhod příjemný rozhovor s další osobností, na kterou se již nyní můžete těšit! A nebudete k tomu potřebovat ani tlumočníka!

Sympatická Ing. Júlia Bukovinská je druhou, dalo by se říci domácí trenérkou, která začátkem dubna vystoupí v rámci druhého ročníku dlouho očekávané MET konference. Sama se věnuje celé řadě kynologických disciplín, ale její hlavní  doménou je určitě obedience. A právě tento sport a s ním související pozitivní metodika bude hlavní náplní její přednášky. Navíc řada cviků poslušnosti se dá úplně bez problémů přenést i do běžného každodenního života se psem, a přitom nemusíme zrovna skládat zkoušky nebo jezdit po závodech. Rozumět si se svým čtyřnohým parťákem ale chcete, že?

Jasne, že pamätám! Zbierala som potulných psov z ulice a tajne ich u nás doma kŕmila. Prezradilo ma, keď tak raz jeden pes čakal pred naším bytom v paneláku, či niečo náhodou nedostane. Prvého vlastného psa som dostala až v osemnástich, keď sme sa presťahovali do rodinného domu. Vzali sme si na inzerát za päťsto korún šteňa čuvača, samca, od sučky zo salaša, čo nás k šteniatkam vôbec nechcela pustiť. Bez papierov. Takže taká klasika. Vo Veľkej knihe o psoch písali, že je to fajn rodinný pes, vyzeral nádherne, papiere nepotrebujeme, pretože predsa nechceme na výstavy, tak čo sa môže pokaziť?

Belko bol ale skvelý! Tenisáky síce aportovať nechcel, na záhradu k nám nikoho nepustil, od nejakej doby chodil na prechádzky iba s náhubkom, ale vlastne nikdy nikomu neublížil a pobil sa iba dvakrát, keď sa na našu záhradu dostal cudzí pes. My sme tak nejak boli zmierení s tým, aký bol, proste skvelý strážny pes. V meste by mu dobre nebolo, od pol roka už ho moc ani nechceli hladiť náhodný okoloidúci, keď som s ním náhodou bola na prechádzke v centre Popradu. Ale našu rodinu mal rád, akceptoval potom i moju ďalšiu psicu Amálku, ktorú som mala v Prahe ešte počas doktorandského štúdia. A akceptoval i následne borderáka Kairosa, teda až kým Kairos nedospel, potom sme ich už spolu nepúšťali. Bela som cvičila za piškóty, naučil sa nejaké základné veci, až teda na ten aport.
A s Amálkou som potom objavila kliker tréning, to bol rok 2006, myslím.

S prvou psicou, s ktorou som už vážne cvičila, s mojou súputničkou Amálkou som začínala agilitami, pretože som sa niekde dočítala, že to buduje vzťah. Keď som začala robiť záchranarinu, tak už na to nezostal čas. Nakoniec som s Amálkou dvakrát splnila sutinové atesty ministerstva vnútra, zložila viacero záchranárskych skúšok, vyhrali sme i nejaké závody a v necelých dvanástich rokoch zložila OB2. Amálka už bohužiaľ nežije.

Teraz mám dva borderáky Kairosa a Alefa. Kairos bude mať desať rokov a pôvodne to mal byť tiež pes na záchranarinu. Ale s jeho povahou sme nakoniec skončili pri obedience, tá mu sedí lepšie. V obedience sme sa štyrikrát zúčastnili majstrovstiev sveta, tento rok sa skúsime kvalifikovať poslednýkrát. Počas Kairosovej závodnej kariéry sa už dvakrát menil skúšobný poriadok obedience, takže aktuálne preteká už v tretej verzii skúšobáku. Ale to vôbec nevadí, Kairos je výnimočne inteligentný a pracovitý pes, jeho také zmeny rozhádzať nemôžu. Keď som si ho vzala, tak som si myslela, že všetky borderky majú také naladenie do práce, ale časom som zistila, že to tak nie je. Že takýchto borderiek je fakt málo. On by pre obedience i zomrel. Zato Alef by sa pretrhol kvôli ovečkám! Alef by bol skvelý pes u ovcí. Alebo možno u kráv. Ja na to bohužiaľ nemám moc času a ani skúseností. Takže u ovcí sa iba tak rekreačne plácame. Alef bude mať päť rokov a jeho hlavnou činnosťou je záchranarina. Splnil previerky pohotovostnej jednotky SZBK a dostali sme pozvánku na plošné atesty. Akurát že aktuálne má kľudový režim potom, čo si natiahol iliopsoas, tak uvidíme, ako táto sezóna vlastne dopadne. Chcela som i s ním skúsiť kvalifikáciu na MS v obedience, ale kvôli tomu natiahnutému svalu neviem, či stihneme dostatok závodov do celkového poradia. Povahovo je úplný miláčik, najhodnejší pes, akého poznám. Milý, empatický, sociálny, ničneriešiaci.

Potom mám ešte polovicu barzojky Zoje. Hovorím polovicu, pretože reálne s mojim štýlom života v skutočnosti väčšinu času trávi u kamaráta, ktorého už dávno pokladá za svojho pánička. Zoja je taký hospodský povaľač, proste carevna. Pre mňa je to skvelý pes v tom, že akonáhle som niečo naučila Zoju, tak nik z ľudí, čo u mňa cvičí, mi nemôže tvrdiť, že toto jeho psa nejde naučiť. Lebo keď sa to naučí i barzoj, tak to potom musí zvládnuť každý pes...
A najmladší prírastok je Flow. Taká minilabradorka. Pracovný labrador. Trochu autista, citlivá dušička, čo na mne visí pohľadom a snaží sa zistiť, čo pre mňa môže urobiť. Ako Kairos, už od malička dospelák. Flow začala s obedience tak ako všetci moji psy, so záchranarinou tak ako všetci moji psy a vlastne minulý týždeň i s noseworkom tak ako všetci moji psy. Uvidíme časom, čo jej pôjde najlepšie. Doviedla ma totiž ešte aj k retrívrim športom, tak možno si jedného dňa kúpim i tú ich divnovestu na dummíky.

To je jednoduché. Moja práca je mojím koníčkom. Takže po výcviku cudzích psov či ich majiteľov si chodím vyčistiť hlavu cvičením vlastných psov. Myslím, že sa mi darí už i cvičiť trochu efektívnejšie, takže to zaberie menej času. Teoreticky teda. Prakticky je to tak, že čo ušetrím pri cvičení napríklad obedience, tak vložím do nejakého nového športu ako napríklad teraz tie retrívrie workingy.

Hodnotím to pozitívne! A bola by som veľmi rada, keby sa tieto metódy začali využívať i v medziľudskej komunikácii. Každopádne je to veľké plus pre živočíchov obecne. Konečne sme im dali priestor vyjadriť svoj názor. Som veľmi rada, že sa nie len so psami začína jednať eticky a myslí sa na ich welfare.
A dúfam, že sa časom tomuto modernému výcviku bude hovoriť „tradičný“ a bude úplne normálne takto trénovať.

Pravdupovediac viac než trénerkou psov som trénerkou ľudí. Baví ma na tom to, že dokážem ovplyvniť, ako sa ľudia k svojim psom chovajú. A že im môžem ukázať, že i výcvik poslušnosti nemusí byť o tom, že pes PROSTE MUSÍ, ale že  CHCE. A rád! Ale obecne na tréningu psov ma baví asi to, že dokážem modifikovať chovanie, naučiť iný živočíšny druh robiť niečo, čo chcem ja bez toho, aby som hovorila jeho rečou. Iba čisto uplatnením teórie učenia v praxi. Príde mi to úžasné a fascinujúce.

To je veľmi široká otázka na ktorú sa dá odpovedať rozličnými spôsobmi. Ale možno v skratke skutočná ochota človeka niečo psa naučiť? Nie len o tom hovoriť? A keď už človek začne psa niečo učiť, tak počítať s tým, že to možno bude nejakú dobu trvať. Niektoré veci sa dajú naučiť za jediný tréning a iné učí človek psa kľudne i pár rokov a ani tak nemusí byť "hotovo" :) Trpezlivosť ruže prináša. Teda výsledky. Samozrejme ale je dobré i trochu rozlíšiť,  ktoré cesty ozaj vedú k cieľu a sú iba dlhšie a ktoré majú slepé konce. A to často človek zistí až skúsenosťou. Avšak ani tie slepé konce nemusia byť nakoniec zlé :D

Je to pre mňa česť a zároveň skvelá príležitosť zdieľať svoje myšlienky a náhľad na výcvik psov. Dúfam, že sa mi podarí k obedience pritiahnuť pár ďalších ľudí. A že si možno niektorí uvedomia, že i poslušnosť sa predsa dá cvičiť tak, aby to všetkých zúčastnených bavilo.

No, vlastne tak trochu i o tom, o čom som už hovorila v predchádzajúcich odpovediach. O tom, že i poslušnosť sa môže cvičiť tak, aby to psy bavilo. Pre tých, čo obedience nepoznajú, tak ju trošku priblížim a ukážem, že to nie je iba psí šport, ale možno i štýl života. V prednáške vám načrtnem i pár technik, ktoré používam pre obedience, ale dajú sa dobre využiť i pre učenie „domácich“ psíkov či pre iné psie športy.

Celé obedience je postavené na cvikoch, z ktorých väčšina sa dá použiť i v bežnom živote. Napríklad také obyčajné privolanie. V obedience učíme psy, aby sa čo najrýchlejšie rozbehli smerom k nám a vo vyšších triedach ich ešte cestou zastavujeme do nejakej pozícii, v ktorej musia zostať stáť, až kým ich definitívne nezavoláme k sebe. Koľkokrát sa vám už na prechádzke stalo, že ste volali na psa a zrazu ho potrebovali zastaviť, aby nevbehol cestou k vám pod bicykel? Alebo naopak, potrebovali ste psíka zastaviť, keď sa rozbehol za nejakým zajacom? Pri vysielacích cvikov, kedy psa posielame niekam vpred, ho v obedience tiež zastavujeme a on musí reagovať okamžite. Takýto nácvik výborne zlepší „zastaviteľnosť“ psa i v bežnom živote.

Ahojte kamaráti psíčkari! Teším sa na vás na MET konferencii! Na tejto ojedinelej akcii môžete aspoň virtuálne stretnúť a vypočuť si špičkové kynologické svetové hviezdy. Zapojte sa a nebudete ľutovať!

Děkuji vám za rozhovor.

Aj ja ďakujem! Bolo mi potešením!

MET konference – a je to venku!

Již pomalu se blíží čas, kdy obrazovky našich počítačových monitorů „zaplaví“ ...

23.2.2022Tam nesmíte chybět

Iveta Panýrková

Foto: archiv Ing. Júlia Bukovinská