Okem žurnalisty nejen o služební kynologii

Máte rádi opravdu velmi všestranné rozhovory? Pak vám to tento splní beze zbytku! Dozvíte se mimo jiné něco o zrodu československého vlčáka, ale také o služební kynologii na Slovensku, její historii a seznámíte se i se dvěma zajímavými kynologickými publikacemi. Člověk, který nám ochotně na spoustu zvídavých otázek odpovídal, je nejen zapáleným kynologem, ale také žurnalistou. Určitě si to tedy nenechte ujít!

Následující povídání mě neskutečně bavilo. Bylo nejen zajímavé a napínavé, ale také naprosto přirozené. Poprvé jsem si povídala s člověkem, který je nejen kynologem, ale také váženým a mnohokrát oceněným žurnalistou. Pokud hádáte, že se jedná o Mgr. Petera Nevolného, pak máte pravdu. Takže přátelé, tentokrát je to nejen o československém vlčákovi, ale také o služební kynologii, historii, ale především o našich milovaných psech!

Centa Irka (rok 1972)

Boli úplne prozaické, ako u väčšiny mojich rovesníkov – psy mám rád od detstva a doma sme vždy nejakého mali. Boli to väčšinou „plemená Karl vom Bahnhoff“ – teda pouličné zmesky, ale keď som sa zoznámil s chovateľom NO mjr. Milanom Ingelim z Pohraničnej stráže, ktorý bol funkcionárom povestného bratislavského zväzarmovského kynologického klubu „Jednotka“, zatúžil som mať vlastného „papierového“ psa, a tak som si v roku 1969 kúpil NO, ktorého predkovia pochádzali z Nemeckej demokratickej republiky. Žiaľ, v októbri (říjen) 1971 som musel nastúpiť vojenskú základnú službu, čo našu „psovodskú kariéru“ prerušilo. Veľmi som chcel byť vojenským psovodom, tak som pri odvode o to požiadal. Netušil som však, že povolávací rozkaz dostanem k psovodom Pohraničnej stráže, ale keď nás po skončení vševojskového výcviku komisia prideľovala na jednotlivé pohraničné roty, žiadal som o zaradenie na chovateľskú stanicu PS v Malackách.

Lux v. Porphybruch (rok 1973)

Vtedajší hlavný kynológ 11. bratislavskej brigády PS mjr. František Rosík sa ma priamo spýtal, prečo chcem ísť práve na chovateľskú stanicu. Povedal som mu, aké mám kynologické skúsenosti, a že ma veľmi zaujíma chov krížencov NO s vlkom, pretože ma prekvapuje, že PS použila na kríženie karpatskú vlčicu, teda predátora, ktorý už stáročia žije u nás v permanentnom strese. Zasmial sa a odpovedal: „Ty se mi líbíš, nějak moc do toho vidíš – beru tě!“ Tri mesiace som sa školil na funkciu výcvikár-chovateľ a cvičil som šesť mladých psov v prípravke (za čo som dostal prvý „opušťák“). Potom som „vyfasoval“ šestnásť chovných sučiek – polovica bola NO a druhá polovica kríženiek generácie F2 a F3 po vlčici Brite. Starať sa o taký počet súk bola obrovská drina, ale časom som si zvykol. Po prvej vianočnej dovolenke som si priviezol na „chovku“ aj môjho Tarina, ale vtedajší veliteľ chovateľskej stanice npráp. Ján Gabriš trval na tom, že ak ho tam chcem mať, musím ho darovať štátu. To sa mi nepáčilo, tak som ho radšej predal jednému „mazákovi“, ktorý išiel na jar do civilu.

Neskôr som mal viacerých psov – najmä NO, ale aj špica a bradáčku (kníračku). Psov som si vždy vycvičil, ale pre pracovné zaneprázdnenie som sa na kynologické súťaže nepripravoval, vždy to boli iba moji spoľahliví „parťáci“.   

Lessi Polícia-Slovakia (r. 2008)

Od roku 2006 som pracoval na oddelení metodiky chovu a výcviku služobných psov odboru kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru. Keďže som chcel pomôcť pri výchove šteniat, zobral som si pod patronát šteňa – služobnú sučkou NO Lessi Polícia-Slovakia, ktorú som v roku 2008 uchovnil a pre Policajný zbor SR odchovala viacero vrhov. Veľmi som ju mal rád a chcel som pokračovať v chove šteniat z tejto línie aj súkromne, tak som si v roku 2010 kúpil jej dcéru Wumba Polícia-Slovakia, ktorú však volám Kyra. Napriek tomu, že má všetkých „päť P“ – bezchybný exteriér, je fanatická aportérka a obranárka, a bola by na výstave dostala známku výborná, chýba jej pravá P2, čo u NO znamená jednoznačné vyradenie z chovu – tak zasa mám iba parťáčku pre radosť!

Wumba P-S- Kyra (r. 2012)

Celoživotne NO, pretože vždy som sa na tieto psy mohol absolútne spoľahnúť. Ale keď som mal bradáčku, pochopil som, že toto by bol pre mňa „top pes“. Lenže medzitým zakázali kupírovanie – zákaz kupírovania uší by mi neprekážal, ale mne sa ten vytočený chvostík absolútne nepáči – dehonestuje toto plemeno rovnako, ako rotvajlerov alebo dobermanov – pritom chvost sa kupíroval do troch dní po narodení, takže šteniatka tento zásah ani nevnímali. Tak som verný tzv. pracovnej línii NO. Ale ak by zostali na svete už len „exterieráci“, presedlám trebárs na hovawarta!

Vlk Šarik (r. 1972)

Celý život mám rád prírodu a vždy ma zaujímal život divokých zvierat – preto ma na chovateľskú stanicu PS zlákali tie vlčie krížence. Z toho istého dôvodu som sa v roku 1972 vzdal jednej chovnej sučky NO (ale na rozkaz), a na jej miesto som prijal karpatského vlka Šarika zo ZOO Hluboká nad Vltavou narodeného v roku 1971, a stal sa jeho prvým ošetrovateľom. Aby svojou prítomnosťou (pachom) nedráždil ostatných psov, bol v rade kotercov s chovnými sukami, ktorým to neprekážalo. Vlk však dospieva ako trojročný, takže keď vytváral samostatnú líniu krížencov, výrazne sa podieľajúcou na vzniku plemena československý vlčiak, bol som už civil. Ale dosť som si užil krížencov v generáciách F2 až F5, ktorých pramatkou bola vlčica Brita. Dnešný československý vlčiak je už povahovo iný, než som ja zažil jeho predkov. Je to krásne plemeno, ktorého vzhľad ma fascinuje, ale majitelia a chovatelia mi, hádam, odpustia – nie je to môj vysnený pes, hoci má mimoriadne čuchové schopnosti. Ja uprednostňujem tzv. stabilizované plemená, s ktorými sa dá aktívne pracovať, pretože pracovať chcú! Československý vlčiak zdedil po vlkovi jednu zásadnú črtu – vlk je aktívny, keď je hladný! Potom zožerie 5 – 6 kilogramov mäsa – a vegetuje! Preto si československý vlčiak zrejme myslí „načo by som sa namáhal, veď aj tak dostanem jesť“! A tak úprimne obdivujem trpezlivých majiteľov tohto plemena, ktorí so svojimi zverencami dosiahli hodnotné športové výkony a skúšky, napr. vycvičili ČSV ako výkonné záprahy (saňové psy), dosiahli IPO3, alebo záchranárske skúšky IRO!

Obálka knihy História vzniku plemena československý vlčiak

Keď mjr. František Rosík zistil, že som na vojne tajne fotografoval, čo bolo absolútne zakázané, prosil ma, aby som mu tie fotky poskytol, pretože spracúva históriu vzniku tohto plemena. Najprv som to odmietol, pretože som sa obával, že ma za to môže niekto dodatočne potrestať. Dnes to však ľutujem, pretože veľa fotografií a negatívov sa mi pri zmenách bydliska stratilo. Ale keď „civil“ František Rosík uchovnil svojho ideálneho československého vlčiaka Repa z PS, začali sme sa stretávať oveľa častejšie – potykali sme si a môžem smelo vyhlásiť, že sme až do jeho smrti boli dôvernými priateľmi. „Dedo“ Rosík mi ukázal svoje „poklady“ – osobné zápisky o chove a osudoch všetkých krížencov v rámci Československa, ale aj chovateľské knihy 11. brigády PS, ktoré sa mu podarilo po zániku Pohraničnej stráže zachrániť. Vedel, že som novinár, preto mi navrhol, aby sme spoločne napísali knihu o histórii vzniku tohto plemena. Bol som nadšený a začali sme spoločne pripravovať koncepciu knihy. Ale keď som zisťoval, ktoré vydavateľstvo by malo o túto knihu záujem, každé ju odmietlo, pretože vznik plemena sa bezprostredne viaže na dejiny často veľmi negatívne prepieranej Pohraničnej stráže! Lenže, ak by nebolo tejto zložky obrany štátu, nevznikol by ani československý vlčiak!

Wumba P-S Kyra

Keď sme mali po roku koncepciu knihy hotovú,  „Dedovi“ Rosíkovi sa zhoršil zdravotný stav a žiaľ, zomrel. Veľa zanietených „čévečkárov“ mi pomohlo doplniť obrazovú časť knihy a poskytlo mi svoje poznatky, za čo som sa im v knihe verejne poďakoval. Oslovil som teda Klub chovateľov československých vlčiakov SR, či má záujem o vydanie tejto knihy. Dohodli sme sa, že klubu prenechávam na dva roky všetky autorské práva, že nechcem autorský honorár (iba autorské výtlačky), že klub môže tieto knihy predávať výhradne – a zisk použiť na rozvoj plemena. Uzavreli sme dohodu a knižka vyšla v roku 2017.

V súčasnosti spolupracujem s prekladateľkou na vydaní tejto knižky v angličtine, pretože po mojej prednáške na oxfordskej výstave ČSV zaujíma aj zahraničných čitateľov.

Sito z PS, kříženec F2 (r. 1972)

Hoci to bol kríženec druhej generácie, teda s minimálnym podielom 25% vlčej krvi, aj z dnešného pohľadu to bol „pán pes“, pretože, a našťastie, zdedil sangvinickú povahu po svojej matke – NO Onda z PS, a nie po svojom otcovi, Bikarovi z PS F1, ktorý bol taký nebezpečný cholerik, že po splnení „určených otcovských povinností“ musel byť utratený, pretože bol nezvládnuteľný! Pravdivo však musím dodať, že na jeho „skazení“ sa podieľali práve niektorí vojaci – nie každý mal k prideleným zvieratám zodpovedný prístup! Sito bol razantný, úžasne rýchly a tvrdý obranár, ale podnety útlmu a vzruchu mal fantasticky vyrovnané, takže bol maximálne ovládateľný a poslušný – čo je zriedkavé aj u stabilizovaných plemien. Hoci mi „nepatril“ a staral sa o neho veterinárny technik (ktorý mal pridelených všetkých šiestich chovných psov), mal ma veľmi rád, pretože som bol celý napáchnutý sučkami, ktoré som mal pridelené a súčasne ich vo vhodnom čase privádzal do zeleňou krytého „milostného“ výbehu, kde prebiehalo každé krytie prirodzene, bez nášho zasahovania. Takže ma nemal rád iba „Siťák“, ale všetky chovné psy, ktorých sme mali na „chovničke“ v stálom stave – za ostatnými chovnými psami, ktorí aktívne slúžili „na čiare“ alebo boli vo vlastníctve súkromných osôb, sme museli cestovať...

Udělení plakety prezidenta Policajného zboru SR (r. 2016)

Pre pracovné zaneprázdnenie som sa nikdy nezúčastňoval kynologických súťaží ako pretekár, ale vždy ako fotograf a reportér. Keďže som bol hraničiarskym psovodom a od roku 1998 som po výberovom konaní začal pracovať na oddelení pre tlač a informácie Ministerstva vnútra SR, vždy som si uvedomoval, aké hodnoty dokážu služobné psy zachrániť. Súčasne som pochopil, že ak chce služobný psovod dosiahnuť najvyššiu métu, musí pre svojho psa obetovať veľmi veľa zo svojho osobného voľna. Pokladal som teda za správne prinášať zo súťaží športových aj služobných psovodov reportáže, ktorými som dostával jednotlivé kynologické osobnosti roka do povedomia čitateľov ako pozitívne vzory, pretože si to naozaj „vydreli“! No, a tak som si aj ja „vydrel“ niekoľko uznaní a ocenení za propagáciu a šírenie dobrého mena slovenskej kynológie doma i v zahraničí, napr. bronzovej medaily ministra vnútra SR, ďakovnej plakety prezidenta Policajného zboru SR a verejného ocenenia Slovenskej únie chovateľov nemeckých ovčiakov, na ktoré som naozaj hrdý!

Udělení bronzovej medaily ministra vnútra SR (r. 2013)

Od návratu z vojenčiny som spracúval kynologické obrazové reportáže pre viaceré noviny a odborné časopisy – žiaľ, mnohé zanikli. Na rôznorodých kynologických podujatiach som spoznal zanietených športových kynológov, záchranárov, colných a policajných kynológov, ktorí vydreli kynológiu na vysokú európsku a svetovú úroveň. Bolo ich toľko, že ich tu nemôžem všetkých vymenovať, ten zoznam by vytvoril jednu samostatnú stranu. Každý z nich „vyoral svoju brázdu“ v histórii kynológie, a tak som sa celkom prirodzene zoznamoval s ich životnými osudmi a okrem dokumentovania ich práce, som začal „pozerať aj dozadu“, aby som mal prehľad, ako a kedy jednotlivé kynologické disciplíny vznikali. Ako dokumentarista slovenskej policajnej kynológie som sa podieľal aj na knižkách emeritného riaditeľa odboru kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru SR Vladimíra Ďurišina zameraných na históriu policajnej kynológie od založenia výcvikového strediska ZNB v Bratislave a na metodiku výcviku policajných psov.

Strieborna medaila SPHS (r. 2018)

Moja manželka mala spolužiačku, ktorej starý otec bol osobnosťou medzivojnovej kriminálky, tak som začal pátrať aj v tejto oblasti. Prvú historickú štúdiu o vzniku bezpečnostných zborov na území dnešného Slovenska som publikoval v roku 2005 a štúdiu o vzniku a vývoji služobnej kynológie na našom území som publikoval v roku 2008. To, že sa budem naplno venovať histórii kynológie na Slovensku, vo mne utvrdil môj priateľ – kynológ a spisovateľ Jiří Rulc, keď ma pri písaní svojej knihy Dějiny služební kynologie požiadal o poskytnutie mojich vtedajších poznatkov z chovu krížencov vlka a NO v Pohraničnej stráži. Neskôr ma spoločne s našim ďalším spoločným priateľom – významným slovenským kynológom, policajným historikom a spisovateľom Jurajom Štaudingerom prizval ako spoluautora k napísaniu svojej knihy Dějiny československé služební kynologie, na ktorej sme spolupracovali tri roky. Jirko Rulc spracoval české, a my dvaja s Jurajom slovenské kynologické reálie. Dovolím si však poďakovať všetkým kynológom, ktorí „pracovali pre nás“ a pomáhali nám zháňať historické a životopisné údaje – ich zoznam je v knihe uvedený. Po vydaní tejto knihy som sa stal členom, a minulý rok tajomníkom Slovenskej policajno-historickej spoločnosti, v ktorej sa dodnes venujem skúmaniu dejín slovenskej služobnej kynológie a kriminalistiky, za čo som bol v roku 2018 ocenený striebornou medailou našej spoločnosti. Máme vynikajúce vzťahy s českými policajnými historikmi združenými pri Muzeu Policie ČR a pravidelne sa stretávame na každoročných konferenciách, na ktorých formou prednášok oboznamujeme prítomných s výsledkami našich výskumov v oblasti, ktorej sa individuálne venujeme. Českí policajní historici z týchto konferencií pravidelne vydávajú almanachy odprednášaných príspevkov, na čo my na Slovensku zatiaľ nemáme peniaze – v tejto súvislosti si dovolím podotknúť, že všetko, čo som o kynológii publikoval, bolo za nebeskú menu, „pánboh zaplať“...   

Obálka knihy Zabudnutí detektívi.

Na podnet svojich kynologických priateľov som po trojročnom úsilí sám napísal a graficky spracoval knižku História vzniku plemena československý vlčiak, ktorú distribuuje KCHČSV SR a ponúkajú ju aj niektoré kníhkupectvá. Druhá je kniha Zabudnutí detektívi, ktorú som venoval pamiatke významných osobností slovenskej kriminalistiky z medzivojnového a vojnového obdobia – inšpektorov I. triedy Michala Filsingera, Samuela Lichtenfelda a gen. Gustáva Pongrácza, ku ktorej som postupne od roku 2008 vyhľadával a študoval archívne dokumenty, pretože som potreboval verifikovať materiály, ktoré svojej rodine o sebe zanechal Michal Filsinger. Knižku som spracoval vo forme historicky podložených samostatných poviedok, pričom si v nej nájdu svoju „parketu“ aj kynológovia. Bežne sa predáva v kníhkupectvách. 

Keďže sa venujem histórii a vývoju slovenskej športovej a služobnej kynológie, mali by to byť rozhovory s osobnosťami našej kynológie, ktoré sa zaslúžili o jej rozvoj, a rozhovory s osobnosťami, ktoré  významnou mierou pozitívne ovplyvnili chov plemena československý vlčiak.

Wumba P-S ?Kyra (r. 2011)

Keď som začínal s kynológiou, boli našimi „bibliami“ knižka Výcvik služebního psa od mjr. Aloisa Komolého a knižka Výcvik psa od Karla Hartla, Karla Němca a Jana Skuhrovského, ktoré vznikli na základe vtedajších vedeckých poznatkov o vyššej nervovej činnosti, a predstavovali štyri základné metódy výcviku psov – mechanickú (donucovaciu), chuťovo-dráždivú, kombinovanú (s využitím oboch metód súčasne) a napodobovaciu metódu. Poznatky o tvorbe reflexných oblúkov však platia dodnes, ale v súčasnosti ich skvelo dopĺňa progresívna koristnícka metóda maximálne využívajúca behaviorálne poznatky o správaní psovitých šeliem. Koristnícka metóda je výborná a vysoko účinná, len je mi ľúto, že často sa stretávam s tým, že psovodi zabúdajú na základný „otčenáš“ výcviku – dodržiavanie piatich podmienok tvorenia podmienených reflexov, čo by im uľahčilo a upevnilo aj aplikovanie koristníckej metódy, pretože pes stále zostáva psom a učí sa pôsobením podmienených a nepodmienených podnetov, ktoré vytvárajú tak potrebné reflexné oblúky...

Celý život ma sprevádzajú dve zásady – „čo chcem naučiť svojho psa, musím najprv naučiť sám seba“, a – „postupuj od jednoduchého k zložitému“ – čiže bez naštudovania odbornej literatúry opisujúcej metodiku výcviku psov skúsenými odborníkmi nemôžem naučiť psa „písmeno Z“, pokiaľ som s ním neprešiel celú abecedu. Preto sa mi napríklad páči metodika výcviku a systém obranárskych a pachových súťaží českej kynologickej spoločnosti TART CZ, ktorá si ctí tradície zaniknutého Zväzarmu a svedomito pripravuje psov použiteľných aj pre prípadnú služobnú potrebu.

Začínajúcim kynológom si dovolím zaželať veľkú trpezlivosť a pevné nervy – pamätajte si, že každý neúspech vášho psa je v prvom rade vašim neúspechom, a každý úspech vášho psa vás prinúti ešte viac ľúbiť toho svojho parťáka, ktorý vám leží a beží pri nohách, lebo ste jeho boh!

Děkuji vám za rozhovor.

Foto: archiv Mgr. Petera Nevolného