Po boku „pohádkové“ bytosti

Přitahuje vás představa soužití s vlkem? Přemýšlíte, jak byste asi zvládli jeho držení a případnou výchovu? Vlastnit vlka není žádná legrace, a navíc k tomu potřebujete různá povolení. Vanesa Koláčková ze Slovenska však žije s jinou, neméně fascinující bytostí, kterou je plemeno northAID.

O plemeni northAID (North American Indian dog) jsem si popovídala s milou Vanesou Koláčkovou, která v současné době vlastní dva jedince tohoto zajímavého plemene. Poutavý rozhovor plný informací o jejich držení a výchově vypovídá o tom, že život po jejich boku může být krásný, ale i poměrně náročný.

Keď som bola ešte dieťa a teenegerka (cca od 10 do 20 rokov), som veľmi túžila po ČSV, roky som ich študovala a učila sa o nich. Navštevovala som chovateľov a majiteľov. No, nemala som podmienky na zaobstaranie si vlastného. Počas štúdia na UVLF v Košiciach sa mi však podmienky zmenili. A v tej dobe už vzhľad, zdravie aj povaha československých vlčiakov nebola taká, ako keď som ich poznala pred rokmi. Vedela som, že chcem wolfdoga a tiež mám vyštudovanu kynologiu, takže ma prirodzene zaujímali rôzne aj neznáme psie plemena a ich povahy či odlišnosť a hlavne tie, čo sú najviac prirodzene a preto keďže možnosti je viac, tak som začala hľadať na webe. Dostala som sa na vtedajšiu www stránku NorthAID Bohemia. Tam som sa dozvedela o NorthAIDoch a tiež o mojej chovateľke, od ktorej mam Crystal. Je aj chovateľkou československých vlčiakov a vedela mi povedať rozdieli a aj pre a proti. Potom som začala pátrať na zahraničných stránkach, skupinach o NorthAID a tiež pozerať videa. Písala som viacerým chovateľom a majiteľom, snažila som sa zistiť a naučiť sa o nich čo najviac, veľmi mi pomohol zakladateľ plemena v USA Mark Klemperer. Keď som mala kompletné info a znalosti, vedela som presne, že je to to, čo chcem. A čo mi na nich učarovalo? Milujem ich prirodzenosť! Úprimne ako prvé to bol vzhľad a ich genetika. No, hneď potom ich dokonala povaha a hlavne to, že nemajú genetické choroby. Jednoducho ich výnimočnosť!

North American Indian dog pochádza, ako už názov napovedá, ešte z čias, kedy indiáni (pôvodný americký obyvatelia) chovali psov s vlčim vzhľadom a v tom období bolo vyše tridsať takýchto „plemien“. Ale kolonizáciou Ameriky Europanmi a zanikom indiánskych kmeňov zaniklo aj veľké množstvo týchto psov. Avšak niektorí z nich prežili a zachovala sa ich genetika a vzhľad a z týchto psov sa následne vyšľachtil NorthAID.

Nejde o hybrida, ani o kríženca, ako si mnohý ľudia myslia. NorthAID alebo po našom Severoamerický indiánsky pes je plemeno, ktoré vzniklo z kanadského a arktickeho vlka a severských psich plemien, ako sú husky, samojed či malamut. Taktiež základ im dali pôvodné indiánske psy. Už štyridsať rokov ich šlachtí americky biolog a genetik pán Klemperer. Plemeno je však ešte stále vo vývoji a jedna sa o vysokopercentného wolfdoga (vlčiaka). Oficiálne je uznané v CKC- Continental Kennel Club. Majú svoj štandard a tiež rodokmeň. Klasifikuju sa ako primitívne plemeno. NorthAID je jediné uznané plemeno „amerického vlčiaka – wolfdoga“. Keďže ide o high content, tak FCI toto plemeno nikdy neuzna. Avšak da sa vystavovať pod UCI. Cieľom šľachtenia je vzhľad a zdravie divokého vlka s povahou psa, s ktorým sa dá spoločne žiť a ktorý je prirodzený.

Počas štúdia na vysokej škole sa mi zmenili podmienky a mohla som si dovoliť vlastniť toto úžasné zviera. Po pol roku štúdia a priprav mi chovateľka oznámila, že jej fenka je gravidna a tak slovo dalo slovo a v našom novom dome sme privítali prvú sučku tohto plemena na Slovensku. Túžila som po takomto „vlčikovi“ dlhé roky a konečne sa mi v lete 2020 splnil dávny sen.

Prvym krokom bola kúpa domu a našetrenie financií, pretože takýto pes nemôže žiť v byte a stoji niekoľko tisic eur. Následne sme kupili všetku klasickú výbavu ako pre šteniatko. Vyčlenili sme jednu izbu v dome iba pre našu Crystal a upravila sa. Dali sa kachličky na stenu, dlažba miesto drevennej podlahy, mreže na dvere, na mieru robena veľká klietka. Tiež špeciálny stojan na misky a posteľ. Mreže na okno či upravené svietenie a vedenie kablov. Plastové okna a na ďalšie úpravy sme prišli časom, ako nám naša dizajnérka ukázala, čo treba ešte vylepšiť podľa jej vkusu, haha. Hneď potom sa začal stavať výbeh a voliera. Vybeh je z betónového plotu a silných železných mreží a je upravený pre wolfdoga. No, stale nachádzame věci, čo sa dajú zlepšiť a pripadne dokúpiť špeciálnu vybavu pre vlčiakov. Dokonca aj ohradku pre šteniatka a neskôr ešte jednu upravenú izbu. Plany pred príchodom boli hlavne vedomosti a príprava na výchovu. S chovateľkou sme boli dlho v kontakte ešte pred kupou, takže nám dala cenné rady. U Onyxa to bolo oveľa zložitejšie, pretože ten k nám priletel z USA a vybaviť všetko nás stalo mnoho financií a nervov. Museli sme riešiť veľa problémov a taktiež to zabralo veľa času. Chvíľu to už vyzeralo, že sa to nepodarí, ale našťastie nakoniec nám osud prial a máme tohto úžasného krásavca doma a neľutujem – stal za to všetko, aj keď znovu by som to už absolhovať asi nechcela.

Crystalka vás okamžite upúta svojim krásnym vlčim exterierom a hneď na to sladkou povahou. Čo sa týka vzhľadu, jej farba je zosvetlena vlčia (light agouti). Mala byť biela po mame, ale má v sebe gény hnedej (šedej) vlčej farby. Čiže má kremovo bielu podsadu, ktorá miestami a hlavne na vrchu tela a chrbtu prechádza do hnedej, ktorej sýtosť sa mení v závislosti od ročneho obdobia. Jej farba je u tohto plemena menej početná. Ma krásnu vlčiu hlavu, ale má sweet vyraz, z ktorého je jasne, že je to samica. Je skôr v nižšej veľkosti tohto plemena a má 70 cm a váhu podľa ročného obdobia 35 až 45 kg. Má nádherný vlčí pohyb aj postoj a  veľmi hustú a dlhšiu srsť, ako je typické pre kanadské vlky.

Veľmi veľké laby a tiež tvrde hrubé pazury, ale štíhle nohy a telo, ktoré sa však zdá zavalite kvôli srsti. Má mierne šikmé oči bledo hnedej farby. Dlhu mierne širokú papulu s veľkými a silnými zubami. Čierny nos a male huňate uši. Bohato osrsteny chvost. Keď ju prví krat niekto stretne, hneď si všimne jej majestátny postoj v diaľke, ale keď sa přibližujeme, razom sa zmení na utešenu obrovsku gulu. Je pre nich prirodzene pozdraviť postavením na zadne a dočiahnuť na tvár a dať pusinky. Crystal má veľmi rada škrabkanie na zadku a pozornosť ľudí. Všetkých ľudí. Aj rodinu, ale aj úplne cudzích. Doslova zbožňuje pozornosť od kohokoľvek. Či sú to neznámi, okoloidúci alebo deti či psy. Jej najväčšia radosť sú ľudia. Vtedy ju nezaujíma ani jedlo. Je veľmi spoločenská, neustale dava pusinky a vyžaduje náklonnosť. Ale je to taky slon v porceláne. Rada sa jaši a teší zo života. Taka vesela a často špinavá kopa chlpov. Neustále sa ľudia čudujú jej úžasné povahe. Nikdy totiž nezavrčala ani na ľudí, ani na psov. Necha si veľmi veľa. Je trpezlivá hlavne pri mladých psoch. Avšak ani s fenkami nemá problem. Občas má svoje divé chvíľky. Ale inak by som ju opísala ako veľké zlatičko.

Často majitelia hovoria, že najvýstižnejšie je pomenovanie vlčí pes. Majú z každého niečo. Majú jak z vlkov, tak aj zo psov. A ktorá stránka bude prevládať, záleží na majiteľovi. Čo sa týka takých najvýraznejších odlišnosti okrem vzhľadu a divšej povahy, je například to, že nevedia štekať. Vedia iba zavyjať, alebo majú svoju škálu zvukov. Alebo majú ruju len raz ročne vždy na jar. Vytvárajú celoživotné páry ako vlci. Majú svoju typickú vôňu a vlastne keď s nimi človek žije, najde veľmi veľa malých odlišnosti od psov. Ak ich chceme porovnávať ku psom, najlepším príkladom bude asi plemeno sibírsky husky. Aj keď ja by som povedala, že majú zo psa aj vlka len to najlepšie. Ak chceme nejaký príklad porovnania, tak veľmi dobre vychádzajú so psami, pretože majú v sebe zakorenenu svorkovosť. Tiež su veľmi priateľský a milujúci ako husky. Nekonfliktny, hravy, vedia nasledovať svojho človeka, radi chodia na výlety či skupinové venčenia. Samozrejme majú svoju hlavu a určitú divokosť. Ale NorthAID dokáže byť jak aj ako divy vlk z přírody, tak isto môže byť aj ako úplne normálny pes žijúci s rodinou. Všetko je o tom, ako sa vychová a socializuje.

Najhlavnejšia je socializacia doslova na všetko a všetkých. Od predmetov až po miesta a živé bytosti. Je v nich prirodzená vlčia plachosť a preto sa musí socializovať na cudzích ludí, na prostredie, na dopravné prostriedky, manipulaciu u veterinara, venčenie, v skratke na každú maličkosť. Vlčata su ako nepopisaný papier. Čo do nich nezapišete, to nebudú poznať. Okrem prekonania prirodzeného strachu sa tiež učí napríkald manipulácia s jedlom či hračkami, lebo sú veľmi majetnický. Privykať sa na jazdu v aute, plávanie, vodítko, pamlskovanie, učí sa dôvera a rešpekt.

Hlavne výchova a niektorý sú schopný aj výcvik, keď sa naučí aj spolupráci. Treba im úplne všetko na svete ukázať a naučiť. Čo ich nenaučíte, to im bude cudzie. Treba mať k nim citlivý, inteligentný prístup. Tiež si od nich nemôžete nechať skákať po hlave. Potrebujú aj určitú pevnú ruku. Avšak treba dávať pozor na to, aký máte vzťah. Dôležité je ich naučiť, na čo sú určite predmety, alebo aký je okolitý svet. Musi sa v nich podporovať zvedavosť a odvaha a naopak snažiť sa odstrániť neistotu a strach z neznámého. Je to náročný proces, ale trvá len rok. Čo sa za ten rok naučia, alebo nenaučia, to im ostane celý život. Záleží, čo od tohto zvieraťa očakávate a ako moc „zdomacnených“ ich človek chce.

Určite je to pes jedneho pana, alebo skôr rodiny. Avšak pri správnej socializacii by sa mali tešiť z každej ľudskej spoločnosti. Naši vlčkovia sa zastavia u každého neznámeho na prechádzke a každom, kto okolo nas prechádza, aby ich privítali ako nás. Su veľmi priateľský. Avšak pri nedostatočnej socializacii su skôr plachy a zdržanlivy. Nie je to však ich typická povaha. Pri správnej výchove a dobrých skúsenostiach sa doslova rozplyvaju radosťou z každého (aj neznámeho) človeka. Su milujúci a veľmi spoločenský. Vystihuje ich slovo sweet, ktoré majú aj v štandarde a opise povahy.

Dokážu žiť jak v dome v nutri, tak aj čisto ako celoročne vonkajšie psy. Avšak kvôli ich svorkovej a spoločenskej povahe je najideálnejši zlaty stred. A to aby mali prístup aj von aj dnu. Najvhodnejšie je mať jednu izbu zariadenú pre nich, kde môžu v noci spať či byť, keď s nimi chcete tráviť čas dnu, alebo počas vašej neprítomnosti, aby boli v bezpečí. A potom nesmie chýbať dobre zabezpečený vybeh, kde sa môžu cez deň vybehať, ale idealne keby ich mal človek stale pod dozorom, aby tam netravili príliš veľa času o samote. Takýto vybeh je ideálny hlavne cez leto, kde sa budu s vami hrať a oddychovať počas dňa. Svoju izbu a vybeh beru ako teritórium a neradi sa na príliš dlho a ďaleko vzďaľuju.

Čiže prechádzky su super ale po určitom čase ich to ťahá domov do svojho teritoria, ako maju vlci. Čo sa týka vybavenia, tak do izby je vhodná veľká klietka, ktorá nahradzuje noru a cez zimu môže byť vystlana naprikald slamou alebo drevitou vlnou. Podlaha ideálne betónova a piliny. Najvhodnejšie je celoročne otvorené okno zabezpečené mrežami a tak isto dvere na zamok a mreže. U nas mame aj plech na dverach, lebo su to dizajneri prirody, haha. Ideálne železný stojan na misky, ktoré su uchytene v ňom aby ich nemohli vytrhnuť a rozhadzovať. Nejaké hračky, ktoré vydržia ich zuby su vhodné. Vybeh by mal mať tiež volieru hlavne na letné noci, podlaha betonova, ale buda bude rychlo rozhryzena treba dať pozor na materiál. Silne kovove mreže a dobre zabezpečenie. Vysoký silný plot a veľa majiteľov máva aj elektrický pas hore. Su to majstri v uniku a ničení. Kamera nesmie chýbať. Vonku môžete byť kreatívny a dať im tam nejaké veľké kamene či kmene stromov. Obľúbené su lana a hlavne jazierko (plechová vaňa). Milujú a potrebujú vodu. Tiež niečo na podhrabanie. No, hlavne im treba zamestnať hlavu. Keď sa nudia, vedia zničiť a ujisť z velmi dobre zabezpečených vybehov a majiteľ môže stale skúšať nové spôsoby, ako udržať týchto inteligentov doma. Ak nieste doma, ideálne je ich nenechať bez dozoru len tak vonku na voľno. Reťaz alebo akýkoľvek uväz či malý priestor neni absolútne vhodný. Avšak stale platí, ako si vychovate, tak mate. Niektorý majitelia ich držia vo vybehoch ako vlkov v zoo, iny ich majú doma na gauči v obývačke ako nejakho labradora. Treba ale při nich vždy rátať so všetkým vopred!

Čo sa tyka nejakého vycviku či športu, ktoré sa bežne so psami robia, tak na to moc nie su. Radšej stravia čas hrami alebo nejakým zaujímavým vyletom. Je možné ich naučiť napriklad aport alebo niektoré základné povely, prípadne prvky agility, ale len na taky domaci spôsob u vas na zahrade. Prípadne možno nejaký spoločný beh alebo jazda pri bicykli. Avšak ak by sa s nimi niekto chcel venovať klasickým športom, kde su aj iný ľudia a psy či prostredie, tak stratia rýchlo pozornosť a ochotu k spolupráci. Idealne su pre ne skôr nejake logické hry a podobne, čo im zamestná hlavu prirodzene. Radi plávajú a je možné s nimi chodiť ku vode. Najlepšie je zamestnať ich niečím prirodzeným, ale skôr sú to len spoločníci než partneri na nejaké bežné psie športy alebo výcvik.

Su majitelia, ktorý kupia od polovnika či farmarov celu divu zver či hospodárske zvieratá a daju im to v celku. Tiež je možné krmenie BARFom. Avšak kvôli ich „agresivite“ pri jedle sa odporúča skôr krmiť kvalitnými mäsovými konzervami alebo granulami a vhodné su aj pamlsky.

Život s nimi je výnimočný, ale aj náročný. Treba sa im veľa prispôsobiť a venovať im veľa energie, času a učeniu prvé roky. Výchova a socializacia je dlha a náročná. Tak isto maju vlčiu povahu a treba s tým rátať, že sa vyskytne mnoho problémov, ktoré bude treba riešiť. Tiež nie su vhodný pre ľudí, čo si zakladajú na dominancii, alebo si ich kupia iba pre vzhľad a ego, pretože to bude obojstranne trápenie. Keď sa podceni výchova a vzťah môžu byť veľmi labilny a s takym zvieraťom je ťažký život. Musíte im veľa obetovať, veľa do nich vložiť, kym budu taky, ako si prajete. Su veľmi inteligentný a musite byť stale o dva kroky napred pred nimi. Musíte rátať s ich divou stránkou a povahou. Tiež s ich spôsobom života a prejavovania sa. Maju svoju hlavu a často na nich budete nahnevaný či zúfalý. Ale ten krásny vzťah a jedinečná bytosť za to stojí. Da to veľmi veľa skúseností a taky vzťah so psom mať nikdy nebudete, je to niečo neopísateľné, no nieje to pre každého. Su to špindiry, demolatori, prefíkanci, vymyselnici, divosi a potvory, a to ako moc sa budu v negatívnych veciach prejavovať, je len na majiteľoch.

Rano sa krmia a venčia. Potom sa im podľa času par hodín venujeme v izbe a potom vo vybehu. Neskôr si oddychnu a nasleduje 1,5 hodinové venčenie alebo len krátka prechádzka. Nejaka aktívita na zamestnanie mozgu a spoločne trávenie času či uveňovanie vzťahu alebo učenie nejakých věci, večer maju znova jedlo a idu spať. Nič náročné, nepotrebuju veľa.

Ano, cestovanie im nerobí nejaký väčší problém, keď su od malička na to učený. Často ich bravame na vylety či rôzne stretnutia alebo fotenia. Su zvyknuty chodiť autom na krátku aj dlhú vzdialenosť. Najdlhšiu cestu preč sme mali dve hodiny, ale napriklad Crystal k nam cestovala päť hodín a Onyx letel lietadlom a potom absolvoval deväťhodinovú cestu. Na vylety sme boli snáď všade na okolí, alebo máváme stretnutia v rôznych mestách. Miest, kde sme boli, je mnoho. Naprikald parky, hrady, tury, mesto.

Nie. Aj keď je to vlčiak s vysokým podielom vlčej krvy v genetike, stále je to pes a na Slovensku či v Česku netreba žiadne povolenie. Jeho zaobstaranie je rovnaké ako u každého iného plemena.

Niekto nas obchádza oblúkom a boji sa nas už z diaľky. Iný su zvedavý a prídu sa opýtať a pomaznať. Často sa nas pýtajú, či sme ju zobrali z lesa a podobne otázky typu či je to vlk, alebo čo to je a z kade je. Mimo zahradu fungujeme úplne normálne, rovanko ako keď idem von s jedným z mojich psov. Von sa tešia, jediny rozdiel je v tom, že po určitom čase maju dosť a chcú ísť do svojho teritória.

Lovecký pud je u nich porovnateľný s huskym. Nič výnimočné, ani extra silné. Dokážu normálne fungovať aj s mačkami alebo s domácimi hospodárskymi zviertami, keď sa k tomu od mala vedú. Moje psy dokonca nereagujú ani na zver v lese, ani na hospodárske zvierata. Nelovia, ale napriek tomu sa ich bojim pustiť z voditka mimo uzavretý areal. Hlavne teda v lese a na poli kvôli poľovníkom. Ľahko by si ich pomylili. Byvaju väčšinou na stopovačke, alebo klasickom predĺženom voditku, ktoré ťahajú za sebou pri hre s inymi psami. Ale je možné ich pustiť aj na voľno. Odporúča sa však tam, kde to poznajú. Väčšinou sa držia pri svojej „svorke“.

Čo sa týka zdravia, nemaju vôbec žiadne genetické choroby alebo problémy. Su to veľmi vitálne zvierata s pevným zdravím. Nielen že ich obchádzajú ťažké alebo bežné psie choroby, ale aj úplne obyčajne a základné zdravotné veci. Doslova nemaju vôbec s ničím problem. Ich priemerný vek je pätnásť až dvadsať rokov.

Môžu sa chovať aj ako jedinačikovia a nie je s tým problém, zvládajú to dobře, avšak dvom a viac je vždy lepšie, ak na nich majiteľ nema viacej času. Nemusí to byť nutne ďalší NorthAID. Stačí im iné plemeno psa ako společník, alebo aspoň nejaký kamarát na pravidelne venčenie.

Tento rok v lete sme si z USA od zakladateľa plemena Marka Klemperera doviezli nepribuzneho čierneho (seal) psa Onyxa vo veku štyri mesiace. Momentálne ma za chviľku deväť mesiacov a je partnerom a spoločníkom pre Crystal. A budúcim chovnym psom a dufame otcom našich vlčiatok. Je však veľmi poddajny, jemný a pokojný, je to pravý opak Crystal a krásne sa dopĺňajú. Taky jing a jang nielen farbou. Je to úplny miláčik a pracujeme na tom, aby bol tak užasny ako Crystal. Aj keď s jeho povahou to je celkom ľahké.

Hneď ako sa uvideli, boli kamaráti, ako keby sa poznali celý život. Pri NorthAIDoch je to normalne, nebývajú s nimi žiadne problémy, avšak keď teraz Onyx dospieva, tak hormony s nim trošku lomcuju a občas je k nej moc doterny. Zatiaľ však nebol problém, dobre spolu vychádzajú a pomaly vytvárajú chovny par. Obaja sa maju veľmi radi.

Našťastie už mam viacero záujemcov. Zakladám si na dlhodobom kontakte a osobných návštěvách, avšak väčšinou sa tieto zvieratá predávajú do zahraničia. Pretože v ČR su len dvaja a to rodiačia mojej fenky a na Slovensku traja. Dvoch mam ja, takže nie je to jednoduché. Záujemcov sa veľa pytam a veľa im vysvetľujem. Mam niekoľko ročne skúsenosti s hľadaním domovov zachranenych zvierat. Takže budem sa spoliehať na môj pocit v srdci. Určite tiež záujemcovia dostanu dotazníky. Urobím všetko, čo budem vedieť, aby sa dostali do zodpovedných, správnych a milujúcich rúk, kde im dajú všetko potrebné a nevzdaju sa ich len tak. A tiež si prajem, aby z nich vychovali rovnako úžasných jedincov, ako su aj moji dvaja „vlčikovia“.

Chovateľov NorthAID mimo USA zrátate na dvoch rukách, zatiaľ su vzacny. Su aj v okolitých krajinách, ale v každom štáte po jedom či dvoch jedincoch. Chovateľov či viac jedincov nájdeme vo Francúzsku, Veľkej Británii, Mexiku, Španielsku, Japonsku, Číne, Turecku a Izraeli. Avšak všade ich je naozaj malo. A väčšina jedincov v Európe su kastrati.

V Turecku už presadili, aby sa northAID mohol vystavovať pod FCI v triede neuznaných plemien. Či sa to podarí aj u nás či v Českej republike je ale zatiaľ vo hviezdach.

Aby si udržali zdravie a krasu, aké už majú teraz a tiež aby sa ich selekcii v povahe a kvalitnom chove darilo rovanko dobře, ako sa im už darí. Hlavne aby sa dostali k vhodným majiteľom a rozširilo sa o nich povedomie po svete. A samozrejme nech plemeno nedoplati na svoju krasu a nestane sa módnym a priveľmi rozšíreným. A hlavne nech nemaju na nich ľudia predsudky skôr, ako poznajú, čo to je za zvierata a nehadžu ich do toho istého vreca s krížencami tzv. amerických wolfdogov a podobne.

Zakladateľ plemena Mark Klemperer tiež šľachti plemeno Miniature North American Indian dog. Ten vznikol z eskimackeho psa a kojota. Je menší a ma trochu inu povahu. Do budúcna by som si veľmi priala mať aj tohto psa.

Děkuji za příjemný rozhovor a držím palce, aby se vám vaše chovatelské i další plány splnily.

Marie Trauškeová

Foto: Vanesa Koláčková, Michal Haizner, Karin Hahnova, Katarina Žitňanska, Terezia Grnačova, Zuzana Urikova