Po stretnutí s tollerom naživo bolo rozhodnutie jasné!

Toller a záchranařina? Nakonec proč ne! Kanadský retrívr se pro tuto kynologickou disciplínu náramně hodí a tato činnost může perfektně uspokojit jeho nároky nejen na pohyb, ale také na pracovní vyžití a zaměstnání jeho chytré hlavičky. A o tom všem je i následující rozhovor!

Martin Štelzer velmi pečlivě vybíral plemeno, které by se hodilo do rodiny s malým dítětem a k jeho způsobu života. Navíc si přál věnovat se se svým budoucím čtyřnohým parťákem záchranářské kynologii. Nakonec se rozhodl pro tollera a rozhodně nelituje. Ale to všechno už nám jistě rád poví sám...

Cesta k tollerovi (ako v skratke nazývame toto plemeno, pretože jeho oficiálny názov je naozaj dosť dlhý), bola trochu dlhšia. Nebolo to náhodné nalistovanie si plemena v atlase psov. V územnom spolku Slovenského Červeného kríža, kde pôsobím ako dobrovoľník, sme mali člena, ktorý sa aj so svojou vtedajšou priateľkou venovali záchranárskej kynológii. Celkom ma to zaujalo, pretože som mal k psom od detstva blízko, aj napriek tomu, že vlastného psa som dovtedy nemal. Po dôkladnom zvážení tak prišlo rozhodnutie zaobstarať si psa. Samozrejme tomu predchádzalo aj zvažovanie, či sa mu budeme vôbec mať čas venovať, keďže je to záväzok na cca pätnásť rokov a nie je to len chvíľková záležitosť. Výber plemena sme prispôsobovali podmienkam, ktoré sme mali: bývame v byte, máme malé dieťa, chcel by som so psom robiť záchranarinu, nechcem psa ako gaučáka. A mal by byť chlpatý (viac sa mi páčia stredne a dlhosrsté plemená). Ako prvé sme kvôli veľkosti zvažovali shiba-inu, tá však nie je príliš vhodná na záchranarinu, tak sme od nej upustili... Po porade so skúsenejšími na fóre prišlo niekoľko tipov, napr. border kólia, chodský pes, toller (tipov bolo viac)... Borderu sme z užšieho výberu vyradili a rozhodovali sme sa medzi chodským psom a tollerom. Následne som oslovil niekoľko chovateľských staníc tollerov s otázkou, či je toller pre naše podmienky a požiadavky vhodný a stretli sme sa aj s majiteľmi tollerov na výstave. Po tomto stretnutí s tollerom naživo už bolo rozhodnutie jasné.

Naša hrdzavá parťáčka sa volá Destiny. Vlastným menom je Deira Joyce a pochádza z Čiech z chovateľskej stanice Red Treasure. Je veľmi šikovná, len my jej to trochu kazíme. Záchranarine sa s ňou venujeme v Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigáde približne od jej pol roka a je vidieť, že ju to baví. Má výborný drive a chuť pracovať, ale zároveň je potrebné veľmi dávať pozor na to, aby sa na ňu netlačilo, lebo potom ten drive veľmi rýchlo klesne. Nepatrí k tollerom, ktorí sú vyslovene mojkací, skôr je to celkom temperamentný individualista. A inteligencie má ako správny toller na rozdávanie. Stačí chvíľka nepozornosti a ste presne tam, kde vás chce mať. Aj vďaka tomu si skvele rozumie s našou mladšou dcérou... Veľmi dobre vie, že ak to nevidíme, tak sa s ňou podelí o svoje jedlo.

Okrem spomínanej záchranariny sa venujeme aj turistike. Les tollerovi náramne sedí. Pasívne sa venujeme samozrejme aj iným aktivitám, pri ktorých si pes zamestná hlavu a čuch. Bez toho by to u tollera nešlo, je to plemeno, kde len fyzická aktivita nestačí. Uvažoval som aj nad nejakým iným psím športom, napr. agility, ale ja nie som z tých, komu vyhovujú aktivity v nemennom uzavretom priestore, akým je napr. hala.

V rámci záchranárskych disciplín sa v našej brigáde venujeme plošnému a ruinovému vyhľadávaniu, ktoré sa v rámci tréningov snažíme striedať. Niektorí členovia trénujú aj mantrailing, ale to nie je úplne vhodné kombinovať s plošným a ruinovým vyhľadávaním, keďže tam je odlišný spôsob práce psa. Skúsili sme si aj lavínové vyhľadávanie na sústredeniach, ktoré si robievame ako spestrenie raz za rok (v oblasti, kde bývame, sa lavíny nevyskytujú).

Momentálne sme ešte stále vo fáze výcviku. Destiny má zatiaľ iba jednu skúšku podľa medzinárodného skúšobného poriadku na ploche IPOR RH-FL VN. Ide o skúšku praktickej časti vyhľadávania na ploche, bez skúšky poslušnosti, keďže tú sme si na začiatku trochu pokazili a nemáme ju zvládnutú na vykonanie skúšky. Ale pracujeme na tom, snáď raz aj prídeme k úspešnému odbúraniu nami zavinených zlozvykov. Povedal by som, že sa učíme navzájom.

Určite áno. Tým, že je to prvý pes, s ktorým takto pracujem a prvý vlastný pes, tak to, čo mi najviac dáva zabrať, je asi dôslednosť. Tá je obzvlášť dôležitá u psa, akým je toller. On sa vás stále snaží prechytračiť, aby našiel aj tú najmenšiu cestičku k tomu, ako by mohol váš príkaz obísť a dosiahnuť svoje. Pri samotnom vyhľadávaní je to jednoduchšie. Tam pracuje v podstate sama (v tomto je výhoda, že Destiny nie je „prícucka“, ktorá by sa odo mňa ani nepohla), ja jej len pomáham. Je to navyše práca nosom, čo je pre psa, obzvlášť poľovného, prirodzené. Treba však myslieť na to, že toller zrovna nie je plemeno, na ktoré sa dá tlačiť. Pod veľkým tlakom prestane pracovať.

Pri cvičení poslušnosti ako čiastkovú odmenu používam pamlsky, ale ako cieľová odmena je pre Destiny TOP hračka. Tu máme puller. Pri tréningu vyhľadávania je to odmeňovanie trochu odlišné. Psa vtedy neodmeňuje psovod, ale figurant a pes nevidí, či má figurant odmenu pri sebe. Figurant sa nehýbe a odmenu vytiahne až potom, keď ho pes nájde a označí nález. Postupne sa aj predlžuje dĺžka označovania a napr. pri označovaní štekaním pes nesmie prestať ani po príchode psovoda. Zo začiatku sme skúšali rôzne jedlo – salám pre psov, syr, polovlhké pamlsky... Aj to fungovalo, ale potom Destiny začala od figuranta odbiehať, keď si zobla malý kúsok odmeny. Čiže to nebola dostatočná motivácia a museli sme nájsť silnejšiu. Prešli sme tak na odmeňovanie hračkou – pre tollera typicky pískací tenisák na šnúrke. To je úplný TOP, avšak treba dávať pozor, aby túto odmenu nedostávala inokedy, pretože už by to pre ňu nebolo vzácne.

Myslím, že nie. Toller je v tomto celkom všestranný pes, pokiaľ sa na neho príliš netlačí. Poznám psovodov, ktorí robia s tollerom úspešne ruiny, plochy. U vás v Čechách robí záchranarinu viac tollerov (aj Destinin brat) a jeden, o ktorom viem, má aj úspešne zložený atest pre zaradenie do pohotovostnej jednotky v ČR. Takisto v zahraničí majú tollera ako lavínového psa. U rakúskych samaritánov tiež poznám tollera, ktorý sa venuje plošnému aj ruinovému vyhľadávaniu.

Samozrejme každé plemeno má svoje „špecifické odlišnosti“ v spôsobe  práce a vykonávania cvikov, rovnako aj toller. Ale nemyslím si, že by nejak zaostával. Porovnáva sa to ale len veľmi ťažko, nakoľko tollerov v záchranarine nie je toľko, ani ak to zúžime len na retrievre, ako napr. zlaťákov alebo labradorov, prípadne flatov. Nie som si istý, či sa napr. u nás na Slovensku niekto s tollerom venuje záchranarine. V Čechách ich je viac, keďže celkovo je u vás tollerov niekoľko desiatok násobne viac ako na Slovensku.

Toller nie je lovec v pravom slova zmysle. On si aktívne zver neloví, jeho práca spočíva v inom (myslím, že to bolo v prvom článku tejto série dobre popísané). Napriek tomu tam, ako u každého psa, takéto pudy čiastočne samozrejme sú. Keďže sa neplánujem venovať poľovníckej kynológii, tak som ani neučil Destiny prinášať teplú alebo studenú zver, aby viac vnímala ľudský pach a nie zvierací.

Pri tréningu je to u nás jednoduchšie. Niekoľko krát sa stalo, že počas toho, ako vyhľadávala figuranta, jej vybehol zajac alebo srna. Samozrejme, že ju to upútalo, ale dala sa hneď odvolať a vrátila sa k práci. Pri prechádzkach, keď nie je pod povelom, je to u nás horšie. A keďže bývame pri dosť prezverenom lese, kam chodíme často na prechádzky a kde je hlavne veľa diviačej zveri, väčšinou je na stopovačke, hlavne v období, kedy vyvádzajú zvieratá svoje mladé. Má tendenciu sa totiž ponaháňať s každou zverou a pri naháňačke viem, že nevníma okolie na sto percent, čo by bolo dosť nezodpovedné.

Nevýhodou srsti tollera v lese je, že sa na nej ľahko zachytávajú rôzne rastliny ako napr. bodliaky, lipkavec (myslím, že u vás tomu hovoríte aj kudlibabka) a podobne. Výhodou je jej „samočistiaca schopnosť“, vďaka ktorej sa aj z tejto srsti potom pomerne ľahko vyčesávajú. S tým však treba počítať a navyknúť psa na vyčesávanie už od šteňacieho veku. Taktiež je potrebné po tréningu poriadne psa prezrieť od kliešťov, skontrolovať packy vrátane blán, či tam nie sú zapichnuté osiny apod. Ale stále platí, že toller je v tomto smere pomerne bezúdržbový.

Hlavne sa treba zamerať na vyrovnanú povahu, aby nebol bojazlivý, mal predpoklad dobrého drivu a chuť do práce. Zo zdravotného hľadiska sú samozrejme dôležité kĺby. Je dobré ho už od začiatku učiť, aby sa nebál chodiť po rôznych, aj nepríjemných povrchoch. Najlepšie by bolo si už na začiatku vybrať niektorú z kynologických organizácií, v ktorej sa venujú záchranarine. Oni mu už podrobnejšie vysvetlia na čo sa zamerať a ukážu mu ako šteňa začať pripravovať na záchranarinu.

Plány? Asi najväčším plánom je posúvať sa vzájomne vpred.

A čo by som poprial tollerom? Šikovných a milujúcich majiteľov, ktorí nedovolia, aby sa z tohto pracovného plemena (aj keď v súčasnosti nepracuje iba v poľovníckej oblasti) stalo plemeno nepracovné.

Michaela Weidnerová

Foto: Martin Štelzer, BKZB