S vlčiakom sa dá venovať prakticky čomukoľvek!

Povaha každého plemene má svá specifika a každý chovatel by se do krve hádal, že právě to jeho plemeno je výjimečné. Kolik odlišností a výjimečností vás ale čeká, když má váš nejlepší přítel několik procent vlčí krve? Ano, opět se budeme věnovat československému vlčákovi a zaměříme se právě na jeho jedinečnou povahu.

Je silný, velký, vytrvalý, inteligentní a jeho původní využití mělo být čistě pracovní. Je československý vlčák skutečně tím opravdovým pracantem? Nebo se raději povaluje doma na gauči? A pro koho je vlastně vhodný? Tentokrát si budeme znovu povídat o „vlcích.“ Jaká je tedy povaha československého vlčáka, v čem se liší od ostatních psů, v čem vyniká a co mu naopak vůbec nevoní a jaké aktivity jsou pro něj vhodné, nám řekne ta nejpovolanější – Bc. Kvetoslava Slaná, výcvikový referent Klubu chovateľov československého vlčiaka SR.

Podľa mňa oveľa viac premýšľa.  Ak má niečo robiť, musí v tom vidieť zmysel. Starala som sa o belgického ovčiaka, ktorý si pustil paličku z mosta a vzápätí za ňou skočil. O briardku, ktorá bez váhania skákala cez oheň, aby kúsla do rukáva. O borderku, ktorá vydržala počas celej túry pred vami cúvať so slamkou v papuli, či jej ju náhodou nehodíte. Prídete na cvičisko a vidíte, ako ovčiak kráča opretý o psovodovu nohu hlava zaklonená, keby tam bola jama, tak do nej vletí. A na vlčiaka sa pozerajú ako na exota. Tak sa pýtam, čo je divné a čo normálne?

Nedá sa povedať, čoho je v povahe viac. Každopádne vlčiak spraví pre človeka určite viac ako vlk, ale nie je a nikdy nebude jeho otrokom. Ak ste však ochotný komunikovať, môže byť vašim parťákom.

Myslím, že problém je v zlej komunikácii a prístupe, vo vzájomnom nepochopení. A tých príkladov „zlých“ psov je toľko, že to vrhá zlé svetlo na plemeno. Samozrejme, nepochopených psov je veľa v každom plemene. Nie je to agresivita, keď vlčiak zavrčí na cudzieho človeka, ktorý ho chce hladkať. My sa tiež nenecháme na ulici hladkať cudzími ľuďmi. Prečo aj. Sú to jasné signály, ktoré vlčiak dáva. Psy vedia hovoriť, ale len s tymi, ktorí vedia počúvať.

Ja si myslím, že nie. Že je pes vytrvalý, znamená, že niečo zvládne, nie, že to denne vyžaduje. Poznám ľudí, čo dokážu ČSV uštvať. Potrebuje viac pohybu ako spoločenské plemená, ale určite s ním nemusíte odbehnúť denne maratón.

Mentálna aktivita je rovnako dôležitá a ľahšie ňou vlčiaka unavíte. Mala by však byť vyvážená tou fyzickou.

V prírode si vlci dajú veľký pozor, aby sa nezranili, pretože by ich to pravdepodobne stálo život. Tento pud sebazáchovy zdedili aj vlčiaky. Samozrejme, sú vlčiaky, v ktorých nájdeme viac ovčiackej povahy, ale oveľa viac je tých s veľkou časťou vlka. Tí, ktorí nemajú otupené zmysly. Tí, ktorí vidia v človeku to, čo my na prvý pohľad nezistíme.

Vidím veľký rozdiel v prehľadávaní terénu. Keď vidím pracovné plemená, alebo krížence, ktoré behajú lesom ako strela, kam im ukáže psovod, niekedy im trochu závidím. Moja Ariana v porovnaní s nimi pracuje pomaly. Neznamená to ale, že človeka nájde neskôr. Človeka dokáže navetriť na veľkú vzdialenosť. Práve tá pomalá práca je výhodou pri pátračkách, kde pes musí hodiny prehľadávať terén. V rýchlom tempe sa pes rýchlo uštve, navyše s otvorenou papuľou nezachytí toľko pachov, ako keď pracuje v kľude a dýcha nosom.

Záchranárina je pre nich ako stvorená. Behať po lese, hľadať „korisť“ a nakoniec sa tam aj najesť. Neviem, či je niečo prirodzenejšie a zábavnejšie. Stačí, aby sme psa preorientovali z lovu zveri na jednoduchšiu korisť – človeka s jedlom.

Pre psy, ktoré nie sú úplne pod kontrolou, prípadne sa ľudí boja, odporúčam mantrailing - cudzí človek, ktorého by sa pes pri strete zoči-voči bál, odíde s jeho mäskom a niekde sa schová. Mám skúsenosť, že zvedavosť nakoniec vyhrá nad strachom. Samozrejme treba rešpektovať povahu psa a primerane tomu ho aj za výkon odmeňovať.

S vlčiakom sa dá venovať prakticky čomukoľvek. No, každý jedinec je iný. Ak to budete rešpektovať, nájdete spolu aktivitu, ktorá mu bude vyhovovať. No, musíte sa naučiť myslieť ako vlčiak.

Neviem, čo by som neskúšala, ale mrzí ma, keď vidím obrany niektorých vlčiakov (zase nemám na mysli koristníkov, ktorí kúšu s radosťou). Niektorí ľudia sa snažia robiť obranu za každú cenu cez agresivitu a snažia sa psy vyprovokovať údermi biča a podobne. Väčšina vlčiakov nemá tak vyrovnanú povahu, aby na jednej strane zvládla psychický nátlak, a zároveň nebola v bežnom živote hrozbou.

Tri krát ročne organizoval KCHCSV výcvikové tábory, no keďže je to na nejaký pokrok vo výcviku málo, rozhodli sme sa organizovať výcvikový víkend aspoň 1x za mesiac. Keď má niekto problém so svojim vlčiakom, alebo skupinka ľudí chce potrénovať, stretávame sa podľa dohody aj mimo týchto výcvikových víkendov. Mnohí z nás sa na cvičákoch nestretnú s pochopením, preto je fajn keď sa nájdu rovnakí blázni, vzájomne sa podporia a hlavne so svojim psom nájdu spoločnú cestu. Zložené skúšky sú už len bonus.

To je ťažká otázka a dilema, ktorú rieši asi každý chovateľ. Nijaký zaručený vzorec na to nie je. Ostáva len dúfať, že človek tomu plemenu prepadne tak, že všetko ostatné tomu prispôsobí – ako my.  Je fajn, keď človek môže so svojim psom tráviť čo najviac času. Ja som bývanie, aj prácu volila tak, aby som nemusela psy nechávať samé. Keď ma majú už dosť, jednoducho dajú najavo, že so mnou už nikam nejdú.

Čo by som chcela, aby bolo iné? Niekedy, ale ozaj len na chvilku, by som chcela, aby bolo moje ČSV aportér, čo nosí loptičku do zblbnutia. Aby v záprahu ťahala ako drak, aby reagovala rýchlejšie, kúsala dravšie, aby sa nikoho nebála a neriešila. Aby skákala z mosta do vody, len tak, lebo panička povedala, aby pobehla aspoň na tej výstave..  Ale to by už nebolo ČSV. Som rada, že je aká je, je to pre mňa výzva. Každý tvor má svoje pre a proti a tých 99% pre ČSV mi stačí pri rozhodovaní, aký bude môj ďalší pes.

Foto: Milan Krajčovič, Peter Markovič