Samojed nás očaril na prvý pohľad!

Těšíte se na další rozhovor k plemeni měsíce? A zalíbili se vám samojedi? Tak na nic nečekejte a pojďte se společně s námi vypravit na Slovensko do chovatelské stanice Carpathian white smile

Petra Henčelová propadla samojedům už jako malá holka, ale svůj dětský sen si splnila až daleko později. V současné době má doma několika člennou smečku těchto krásných a věčně „usměvavých“ bílých psů, jezdí na výstavy, věnuje se chovu a nejrůznějším volnočasovým aktivitám a patří také k zakládajícím členům slovenského klubu samojedů. Takže povídání s ní je více než zajímavé…

Úplne prvýkrát som samojeda videla ešte ako malé dieťa v detskej encyklopédii, kde sa mi podobal na psíka Deduška večerníčka… Tak som sa o neho začala viac zaujímať, no informácií bolo v tej dobe žalostne málo. Za niekoľko ďalších rokov som našla asi len jeden článok. Vtedy som však už bola hrdou majiteľkou nezbedného nemeckého špica menom Niky. Ako prišla doba internetu, dalo sa zistiť aj viac informácií, a tak naše kroky smerovali na výstavu psov do Nitry, kde som samojeda videla prvýkrát naživo. Očaril nás na prvý pohľad a jeho majitelia nám jeho povahu vykreslili tak, že bolo rozhodnuté… Áno, chceme samojeda.

Áno, v súčasnosti máme doma celkom rušno. Okrem „dospelákov“ nám po dvore pobehuje  ešte zopár šteniatok… Ešte pred pár dňami sme mali doma osemnásť samojedov.

Inak je naša „klasická“ zostava celkom pohodová… Máme dve sučky veteránky Zarku a Lilly a jednu sučku Reevu s boľavými kĺbami, ktoré príliš veľa pohybu v súčasnosti nevyžadujú. Celodenne majú k dispozícii náš dom a dvor, ak majú chuť, pobehajú si a poštekajú na mačky alebo vtáky v susedstve. Psík Bastion už má sice veteránsky vek, no naša najmladšia sučka Siena je ešte dosť hravé psíča a spolu sa ešte naťahujú o rôzne hračky, „strážia“ náš dvor a všetko aj patrične ohlásia. Večer ideme všetci spoločne na zaužívanú prechádzku. Bez toho by to nešlo. Okrem toho sú naši samojedi veľmi aktívni v záhradných prácach – rozumej kyprenie pôdy, presádzanie rastlín, výkopové práce a strihanie tují…

A keďže u nás je takmer stále niekto doma, tak psíci asistujú aj pri domácích prácach, niekedy aj pri varení, upratovaní a podobne. Večer spoločne relaxujeme pri česaní, ale to nie je náš dennodenný rituál… Cez víkendy sa snažíme podnikať nejaké výlety, výstavy, návštevy a  stretnutia s kamarátmi.

Veľmi rada. Keď nás opustil náš nezbedník Niky, bolo definitívne rozhodnuté, že chceme samojeda. Psíka špicovi podobného, no s milšou povahou. A tak sa v júni roku 2006 stala členom našej rodiny veselá slečna Zara. Priniesla nám neskutočne veľa radosti a náš život sa odrazu zmenil. Vďaka Zarke sme spoznali množstvo skvelých ľudí a začali sme sa venovať aktivitám, ktoré sme dovtedy nepoznali. Začali sme chodiť na výstavy, rôzne psie tábory, navštevovať sa s majiteľmi iných samojedov. Postupne sme si založili chovateľskú stanicu a Zarka sa stala prvýkrát mamou. Dala základ nášmu chovu a veľmi veľa nás naučila. Máme veselé príhody a zážitky, na ktoré vždy radi spomíname a zasmejeme sa.

Každý psík má niečo svoje, ale Zarka je jednoducho nezameniteľná. Absolútne rozpoznateľná medzi inými samojedmi, a to aj na každej fotografii vďaka svojmu šibalskému pohľadu a užšiemu nasadeniu uší. Napriek tomu, aká „chuligánka“ to bola až do pôrodu prvých šteniatok – chudá a takmer vždy bez kožucha, po pôrode zmohutnela a krásne sa osrstila. Má úžasnú silnú kostru. Milujem ju sledovať v pohybe, beží s úplnou ľahkosťou. A ešte ma maximálne fascinuje jej rozprávanie.

V súčasnosti má štrnásť rokov a užíva si svoj samojedský dôchodok.

Ďakujem. Áno, je to úžasný vek. Hmm… Ťažko povedať nejaký konkrétny recept. Keďže naša Zarka v minulosti prekonala dvakrát vážne ochorenie, má dovolené všetko a patrične to aj využíva.

Viem, že s tým možno niekto nebude súhlasiť, ale u nás je to skrátka tak. Zarka miluje pivo, tak keď zistí, že u nás na terase niekto pije pivo, jednoducho si ho vypýta  a zväčša ho aj dostane. Rovnako tak miluje zmrzlinu, ale asi najviac je posadnutá piškotkami. Neváha prísť niekoho v noci zobudiť a my vyskočíme z postele, že Zarinke je treba sa ísť vyvenčiť a ona nás s úsmevom zavedie k polici s piškótami. Samozrejme, že jej neodoláme, ak to nie je už tretíkrát v priebehu pol hodiny.

Ale teraz teda k tým ozajstným receptom… Zarka je od svojich piatich rokov vykastrovaná, napriek tomu nikdy netrpela nadváhou, snažíme sa ju udržiavať v kondícii. Má v nohách stovky kilometrov, dostáva kvalitnú stravu a tiež už niekoľko rokov kvalitnú kĺbovú výživu. A myslím, že to najpodstatnejšie je psychika. Prijala a vychovala každé nové šteniatko, ktoré k nám prišlo, alebo sme si nechali. Vždy bola vodcom našej svorky, a to sa u nej stále snažíme zachovať, aby mala pocit, že je dôležitá.

Samojed je pre nás predovšetkým členom rodiny. Čiže najdôležitejšie aktivity sú bežné  činnosti domácích miláčikov – prechádzky, hry… Ďalej sa venujeme výstavám, a aj vďaka tejto aktivite sme navštívili množstvo miest a krajín, spoznali veľa úžasných ľudí, s ktorými sme sa spriatelili a navštevujeme sa, podnikáme rôzne výlety a minidovolenky.

Športu so samojedmi sa venujeme príležitostne,  hlavne na rôznych psích táboroch…

A keďže  aktuálne máme „šteniatkovské“ obdobie, určite treba spomenúť aj chov. Je to krásne, no veľmi náročné obdobie, ktoré však trvá veľmi krátko, preto si ho snažíme veľmi intenzívne užívať..

Veľmi zjednodušene o návrat k prírode. Zúčastňujeme sa klubových akcií – výstav, táborov, kde obaja s manželom participujeme aj ako organizátori, čiže si to zväčša nedokážeme naplno užiť, a tak sme chceli súkromne niečo iné. Je to náš príspevok pre majiteľov našich šteniatok a priateľov, kedy organizujeme turistické výlety v Tatrách (na jar) a po Karpatoch na jeseň. Pri Samoyed tour Tatry sa z predĺženého víkendu stala takmer celotýždenná akcia, kedy máme rezervovaný celý penzión a podnikáme túry na Sliezsky Dom, Hrebienok, Popradské pleso, Zelené pleso, Zamkovského chatu a mnohé ďalšie, pre psíkov dostupné trasy. Večery samozrejme patria opekačkám, vareniu gulášu, kapustnice a nekonečným rozhovorom.

Chov samojedov na Slovensku je úzko spätý s chovom v Českej republike, myslím teda pôvodné Československo, kedy prvý samojed bol dovezený gymnastkou Evou Bosákovou v roku 1968.

Na Slovensku sa chov samojeda začal v roku 1990, prvé sučky si z Čiech doviezli MVDr. Červenková a Atilla Tászli. Tieto sa stali zakladateľkami chovateľskej stanice BIELY ÚSMEV a KARTUŠ. Ďalšími stanicami boli: VILA MEGER, SZILVANA , NOZAM, SPOD ZÁVOJA NÁDEJE, ASTIG,  chovateľské stanice mal aj pán Sás (Alma Bla-Zam, Amelit Divoký Západ), a pán T. Sidó (Aldan Medvídek Severu). Prvé vrhy samojedov na Slovensku boli v roku 1993 (CHS pána Sása, CHS MVDr. Červenkovej BIELY ÚSMEV). Na Slovensko sa následne doviezlo mnoho kvalitných jedincov prevažne z Čiech a Maďarska.  Chovatelia sa zúčastňovali výstav a snažili sa o propagáciu plemena.

Plemeno samojed v SR zastrešoval v tom čase Slovenský Klub Chovateľov Psov Severských plemien (SKChPSP).

Od roku 1998 bol počet vrhov veľmi malý a neustále klesal až do roku 2000 a 2002, kedy skončil na nule. Boli zrušené takmer všetky chovateľské stanice. Plemeno samojed sa zaradilo medzi málopočetné plemená. V roku 2002 boli na Slovensku iba dve aktívne chovateľské stanice: Od Chvojnice (pán Mertel, prvý vrh 2001) a Yoshi ans us (J. Fulierová, prvý vrh 2003). Dopyt po šteniatkach na Slovensku tieto stanice nestačili pokryť, a tak sa importovali jedinci prevažne z Čiech, Maďarska, Fínska.

Následne vznikla chovateľská stanica Snowy Katanga (Jozef Ondruška), Biela radosť (Pavol Pangrác) a Ketty Kelly (Rastislav Pavla).

V roku 2006 sa chovateľom a majiteľom plemena samojed podarilo ich snahu o zviditeľnenie a propagáciu pretaviť do založenia samostatného klubu – Samojed klubu Slovensko. Klub si získava veľa priaznivcov, počet členov rýchlo narastá, vznikajú ďalšie chovateľské stanice – Carpathian white smile, Zmysel života, Tatranská žiara, Sunshining, Semiho úsmev, Xsara´s  hope, Matyella a ďalšie…. Samojed klub Slovensko rozbieha množstvo aktivít, samojed sa postupne stáva čoraz známejším plemenom a má veľkú fanúšikovskú základňu.

Vo výbore klubu som spoločne s manželom od založenia klubu a dovolím si povedať, že za tú dobu sa nám spolu s ďalšími členmi výboru podarilo vytvoriť veľkú samojedskú rodinu, ktorá sa vždy rada stretáva nielen na klubových akciách, výstavách, ale i súkromne. I keď sa občas v nejakých veciach nezhodneme, zdravie samojedov a teda zdravý chov (u samojeda sa sledujú kĺby, oči) je pre nás priorita, preto si chov v tomto smere dobre strážime.

Ročne máme na Slovensku priemerne desať vrhov. Asi 30 % - 40%  šteniatok sa exportuje do zahraničia.  Páči sa mi, že mnohí chovatelia pokračujú vo svojich líniách – nechávajú si potomkov, no nezabúdajú aj na obnovenie krvi a sem tam privezú aj šteniatko, prípadne kryjú v zahraničí.

Je veľmi otázne, čo je dostatočne bohatá základňa. My sa snažíme kryť s kvalitným (zdravým) psom a nemusí to byť len v zahraničí, aj keď je pravdou, že sedem krytí z desiatich v našej chovateľskej stanici bolo zahraničné spojenie. Chceme priniesť niečo nové, nové línie, krv a dať možnosť našim budúcim majiteľom šteniatok v budúcnosti kryť (či už fenku alebo so psíkom) ak by o to mali záujem. Keby chovatelia kryli len s tým, „čo je na dvore“, z dlhodobého hľadiska je to cesta do záhuby.

Nedá sa špecifikovať, čím vyniká, predsa len štandard by mal byť len jeden, ale keďže my sme zastrešený FCI, snažíme sa čo najviac priblížiť tomuto štandardu (existuje ešte anglický štandard, americký...). Prioritou by malo byť zdravie a tu môžeme vyzdvihnúť chov na Slovensku, že v rámci sledovaných chorôb sme na tom veľmi dobre.

Ako som spomínala, tak je to zdravie. To je top priorita. Potom je pre nás veľmi dôležitý výraz samojeda, musí byť nezameniteľný a ľúbivý. Povaha, pohyb a temperament. Tu chceme aby ostal samojed sám sebou, aj keď pri jeho zvládaní je to niekedy komplikované, kvôli tvrdohlavosti ale máme istotu, že človeku nikdy neublíži. Snažíme sa o také spojenia, akoby sme si chceli šteniatko sami nechať. A samozrejme veľký dôraz kladieme aj na správny výber majiteľov našich psíkov. Musí byť u nich člen rodiny, ten ktorý tam doteraz chýbal. A teda uprednostňujeme anglický a ruský typ samojeda.

Myslím si, že samojed je vhodný pre ľudí, ktorí majú na psíka dostatok času a nevyžadujú od neho absolútnu poslušnosť. Samozrejme začiatočník sa musí obrniť trpezlivosťou a pri výchove sa naučiť odolať jeho šibalskému pohľadu, lebo inak by si samojed vychoval nás. Musím podotknúť, že mnohí majitelia našich šteniatok – predtým absolútni začiatočníci, majú svojho psíka lepšie vychovaného ako my niektorých členov našej smečky.

Pre deti by sme samojeda odporučili napr. ako parťáka ku canicrossu. Z pozorovania detí na našich klubových akciách vidno, že deti baví agility, čo tiež samojed celkom slušne zvláda. Majitelia šteniatok nás občas potešia milými videami, kde deti tancujú so psíkmi, čiže pri troche trpezlivosti by zvládli aj dogdancing…

Ako píšete, som spoluautorkou, čiže je to dielo kolektívu autorov. Myslím, že aj to robí publikáciu zaujímavejšou. Základom bola kniha Jany Fulierovej Yoshi a my, ktorá bola dlho jedinou dostupnou publikáciou o samojedoch v Čechách a na Slovensku. Podklady pre novú knihu sme pripravovali takmer dva roky a vydali sme ju  pri príležitosti desaťročného výročia Samojed klubu Slovensko, ktorý vydanie knihy zastrešil. Samozrejme nechýbal slávnostný krst knihy.

Kniha sa dá objednať cez Samojed klub Slovensko, je dostupná aj v Čechách cez Samojed klub a snáď môžem prezradiť, že mnohí chovatelia ju dávajú majiteľom svojich šteniatok ako darček. Môžu si tam kedykoľvek dohľadať rôzne potrebné informácie…

Plánov máme pomerne veľa… Tento rok sa nám mnohé pomenili aj „vďaka“ pandémii koronavírusu. Museli sme preložiť našu obľúbenú Samoyed tour Tatry a tradičnú klubovú „SKALICU“, takže to nás čaká, dúfajme, na jeseň. Možno zopár výstav. A dúfajme, už konečne aj náš prírastok zo zahraničia….

Moc děkuji za rozhovor a budu vám držet palce!

Foto: archiv Petry Henčelové

http://www.carpathianwhitesmile.com/