Slovenský chov bloodhoundov je na dobrej úrovni!

Zaujal vás majestátní bloodhound a rádi byste o něm nasbírali všechny dostupné informace? Pak vás bude jistě zajímat i to, co se děje vedle na Slovensku a proč jsou třeba tamní podmínky chovnosti přísnější než u nás. Probereme si i přípravu psa na výstavu a mnoho dalšího. Tak si to užijte!

Už samotný název článku napovídá, že se tentokrát za přátelskými a impozantními bloodhoundy vypravíme na návštěvu k našim východním sousedům a dozvíme se, jak to tady vlastně všechno „chodí“. Na naše zvídavé otázky odpovídá sympatický Ing. Ivan Richter, který se tomuto plemeni věnuje téměř dvacet pět let a zároveň již desátým rokem zastává funkci předsedy Klubu Svätého Huberta na Slovensku. Nakonec koho povolanějšího bychom si tedy ještě mohli přát?

V roku 1997 som bol na MVP v Nitre. Tu som uvidel po prvý raz bloodhounda naživo. Vždy sa mi páčili veľké psy. Máte čo pohladkať, pocapkať. A keď na vás taký bloodhound vyskočí, akoby ste obímali človeka. V tej dobe som ešte aktívne poľoval a myslel som si, že farbiara by som aj prakticky využil. Bývali sme v paneláku, ale už sme stavali rodinný dom v neďalekej dedine. Keď som našiel inzerát na predaj šteniat bloodhounda, manželke sa to moc nepáčilo, ale so synom sme povedali, že ich ideme len pozrieť. Pre istotu som si zobral aj peniaze. Keď nám ich chovateľ vypustil do obyvačky, tie ušaté stvorenia nás obklúčili. No, a prvý môj dotyk tej jemnej a neskutočne voľnej kože rozhodol. Po ceste domov sme so synom dohadovali taktiku, ako to doma uhráme. Manželka s meravou tvárou len poznamenala, že je zvedavá, kto sa o psa bude starať a do kedy nám to vydrží. Ešte pár minút hrala odmeranú, ale po pól hodine mu už v obyvačke vyberala blchy. A tak sa stal Chester naším prvým psím členom rodiny.

Čím sú jedineční? Pre mňa veľkosťou, vznešeným vzhľadom a povahou. Sú to rodinne založení maznáci, pohodoví doma, ale neskutočne aktívny a vytrvalí stopári v prírode.

Momentálne máme dvoch bloodhoundov. Suku a psa. Itta  z Podjeřmánské skály už má osem rokov a Verdi, oficiále Red Hod Pocker tri. Toho sme priviezli z Talianska a preto je pre nás Verdi. V podstate sme vždy mali dvoch bloodhoudov, chovnú suku a chovného psa. Len raz sme mali troch, keď sa nám vrátila ročná suka od majitelky, ktorá odchádzala za robotou do zahraničia. Aj k prvému Chesterovi sme už po roku priviezli suku Poly Iseb z Brna. Keďže všetky naše psy boli uchovnené, boli aj pracovne vedené, či už na poľovné účely alebo neskôr sme sa začali venovať mantrailingu.

Myslím si, že každý pes, akéhokoľvek plemena má rád aktivitu. Ak bloodhoundovi doprajete denne vychádzku, kde sa môže voľne vybehať a venovať sa svojej obľúbenej činnosti a tou je čuchanie, potom bude aj kľudným a spokojným rodinným parťákom. Všeobecne psi nemajú moc radi výstavy, ale sú majitelia, ktorí sa radi prezentujú a nevynechajú žiadnu možnosť svojho psa vystaviť. Pokiaľ sa chcete venovať chovu, mať chovateľskú stanicu, výstavi sú nevyhnutné. Zamestnávať bloodhoundovi hlavu napríklad výcvikom poslušnosti, je dosť problematické. Nepatrí zrovna k najučenlivejším plemenám. Rád si robí veci po svojom, či sa vám to páči, alebo nie. Tvrdý dril ho ubíja a konečný efekt je mizivý. Názor, že bloodhounda nejde vycvičiť na obraz vlčiaka a dá sa len pochopiť jeho povaha, zaznel už viackrát z úst dlhoročných chovateľov.

Ale taký mantrailing je pre bloodhounda ako ušitý. Je to pre neho ta najprirodzenejšia aktivita, ktorej ho netreba učiť. Stáročným vývojom ju má v génoch. Hovoríme o stopovaní, sledovaní stopy, či už ľudskej alebo stopy zvieraťa. A práve tomu sa s mojimi psami už viac ako desať rokov venujem.

Priznám sa, že výstavy sa pre mňa v súčastnosti stali povinnou jazdou pre potreby uchovnenia. Bloodhounda vzhľadom na to, že je to hladkosrsté plemeno stačí vyčesať. Sýtosť farby srsti, jej lesk a výstavná kondícia je už záležitosť výživy. Väčšiu pozornost a dostatok času treba venovať príprave psa na jeho vystavenie. Niektorí rozhodcovia kladú veľký dôraz práve na to, ako sa pes vystavil. Či už je to prirodzený ladný beh v kruhu, výstavný postoj pri posudzovaní a tiež aby si dal pes na seba siahnuť, skontrolovať zuby, semeníky, či dĺžku ušníc alebo chvosta. Naši chovatelia sú vädšinou poľovníci a bloodhounda chovajú hlavne pre jeho vlastnosti, preto často po uchovnení prestanú na výstavy chodiť. Táto skutočnosť sa aj prejavuje v malom počte vystavovaných jedincov. Výnimkou je klubová výstava.

Prezidentom, skôr predsedom Klubu Svätého Huberta som od roku 2012. Vtedy vznikol aj päť členný výbor. Predseda, tajomník, pokladník, poradca klubu a dvaja členovia výboru. Viete, veľký záujem o funkcie nebol a vlastne ani dnes nieje, preto vedenie klubu bolo před tým kumulované v jednej osobe. Keďže bývalý predseda bol z východného Slovenska, klubové akcie sa konali tam. Pre mnohých to bola veľká diaľka a tak sa na klubových výstavách zúčastňovalo málo chovateľov. Túto skutočnosť sme hneď po mojom nástupe riešili. Máme na Donovaloch chalupu, čo je približne stred Slovenska. Tu sme mohli poskytnúť zázemie a našli sme aj ochotného chatára, ktorý nám takmer každoročne bezplatne poskytne ihrisko na výstavný kruh. Hneď na prvú výstavu na Donovaloch prišlo okolo dvadsiatich psov, kým pred tým chodili štyria až šiešti psi. V deň výstavy klub organizuje aj bonitáciu, ktorej úspešné absolvovanie je jednou z podmienok pre uchovnenie jedinca. Zároveň organizujeme spoločný obed a členskú schôdzu. Takto chovatelia nemusia cestovať niekoľko krát ročne. Špeciálnu výstavu sme pridali k oblastnej výstave, ktorá býva na východnom Slovensku. Ostatné dva roky bola v parku známého kaštiela Betliar. Čo ponúkame svojim členom? Okrem už spomínaných akcií, je to hlavne poradenstvo. Prostredníctvom webovej stránky alebo e-mailom a telefonicky. Kontakty členov výboru sú zverejnené na stránke klubu. Najčastejšie sa logicky informujú noví členovia. Okrem toho náš člen Marián Firko každoročne organizuje farbiarske skúšky pre našich členov. Zároveň klub spolupracuje s IBHA, kde sú všetci záujemci o mantrailing vítaní a pod vedením skúsených inštruktorov sa pripravujú na zloženie Klubovej skúšky stopových prác. Jej parametre sme prevzali práve od I. stupňa atestu IBHA.

Začiatky chovu bloodhoundov na Slovensku boli ovplivnené situáciou chovu tohoto plemena vrámci celého Československa. Prvé bloodhoundi boli do vtedajšej ČSSR privezené do zložiek policie z USA. Práve od polície, bolo uvoľnených niekoľko jedincov a začali sa uplatňovať v poľovníckej praxi aj na Slovensku. Nevieme presne, kedy začal chov bloodhoundou na Slovensku, keďže v prvopočiatkoch sa jednalo o individuálne dovozi jedincov a rovnako jako v Čechách aj tu boli problémy s ích registráciou. Pravdepodobne niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Rovnako prvú suku Daisy Darbis si priviezol z Česka pán Marián Firko, jeden zo zakladateľov Klubu sv. Huberta na Slovensku. Klub vznikol až v roku 1997. Vzhľadom na to, že Slovensko je malé, niekoľko prvých odchovov veľmy rýchlo spôsobilo, že na Slovensku boli jedince nejakým spôsobom príbuzné a to aj vrámci socialistického bloku. Až po páde režimu začali odvážnejší chovatelia importovať šteňatá z ostatních krajín Europy. Chovatelia však väčšinou kupovali suky a tak vznikol nedostatok chovných psov. V súčasnosti sa situácia zlepšila a to aj vďaka solventnějším chovateľom, ktorí priviezli psov z Holandska, Belgicka a Talianska. Kvalita slovenských chovov sa podstatne zlepšila a to aj vďaka nadštandartným podmienkam na uchovnenie. Dôkazom sú úspechy našich chovateľov na medzinárodnej úrovni., či už na výstavách alebo pracovných skúškach. Zvýšil sa aj záujem o slovenské odchovy v rámci Európy.  

Určite áno. Čo sa týka zdravia, bloodhound pomerne rýchlo rastie, ale vývoj kĺbov za tým zaostáva. Preto často trpia dysplaziou kĺbov. Náš klub sice má v chovnom poriadku povinné vyšetrenie bedrových kĺbov a umožňuje jedincom s B,C len krytie s jedincami s A kĺbami. Avšak vieme to ovplivniť len vrámci Slovenska, keďže v zahraničí takéto vyšetrenie nie je povinné. Takže pokiaľ sa chovateľ rozhodne kryť v zahraničí, sice prinesie vítanú novú krv, ale o zdravotnom stave psa nevie nič. Bloodhoundi sú často napriek svojej veľkosti bojazliví. Tento neduh sa dá čiastočne eliminovať lepšou socializáciou. Z hľadiska chovu by jedinci s enormne bojazlivou povahou nemali byť do chovu pripustení. Často sa to však toleruje v prípade exterierovo veľmi dobrého psa, či suky. Exterier je daný medzinárodne. Takže sa len musíme usilovať , aby naši psi sa čo najmenej od tohoto štandardu odchylovali.

V Čechách idete cestou zahraničia. Vo väčšine krajín v Európe stačí, že pes má PP, teda pochádza z čistokrvnej chovateľskej stanice a zúčastňuje sa výstav. Tým sa považuje za chovného. My sme sa rozhodli, že povinnými skúškami chceme zachovávať pracovné línie a rozvíjať bloodhoundovi prirodzenú vlastnost, a to je stopovanie. Preto je klubom schválená ako jedna z povinností pre uchovnenie akákoľvek stopárska skúška. Či už sú to poľovné farbiarske skúšky farbiarov, duričov, športové stopy, ale aj klubová skúška stopových prác. Posledné tri neuznáva SPZ ako skúšky z výkonu pre bloodhounda a nevystaví pracovný certifikát pre zaradenie do triedy pracovnej. Klub však považuje všetky uvedené skúšky za splnenie podmienky pre uchovnenie jedinca. Pristúpili sme k tomu aj preto, že mnohých záujemcov o toto plemeno odradila práve v minulosti povinnost absolvovať len PF skúšky. Nie každý je poľovník a nie každý má známého poľovníka s revírom, kde by mohol pripravovať psa na skúšky. Ďalšie podmienky na uchovnenie sú už spomínané vyšetrenie na dyspláziu bedrových kĺbov s výsledkom nie horším ako C/C, absolvovanie výstav, počnúc triedou strednou s ocenením výborný alebo veľmi dobrý na jednej národnej, jednej medzinárodnej a jednej klubovej výstave. Národnú výstavu plnohodnotne nahrádza ďalšia medzinárodná výstava. Na jednej z uvedených výstav musí dosiahnuť aspoň raz ocenenie výborný. Poslednou podmienkou je úspešné absolvovanie bonitácie, u vás zvodu.

Prísnejšie podmienky sú vlastne len v povinnosti skúšok a vyšetrenia kĺbov. Nepovedal by som, že ide o výhodu. Skôr sa jedná o vnútorné nastavenie našich členov zachovať lovecké vlohy tohoto plemena a riešenie jednéjo zo zdravotných problémov bloodhounda. Čo sa týka skúšok, väčšina našich členov poľuje a ako viete, každé poľovné združenie musí mať podľa veľkosti revíru aj stanovený počet farbiarov so skúškami. Veľa poľovných plemien psov doplatilo na zanedbanie rozvoja ich pôvodných vlôh a stali sa z nich gaučoví psi.

Aj vďaka záujmu o využitie vynikajúcich čuchových vlastností, nie len pre účely poľovníctva, ale aj spomínaného mantrailingu, sa klubu darí za ostatné roky stabilizovať členskú základňu. V priemere dvadsať členov nie je síce veľa, ale tešiť nás môže nástup mladšej generácie chovateľov. V roku 2022 máme registrovaných dvadsať tri členov. Pokial dobre rátam, máme sedem produkčných chovateľských staníc. V priemere sú štyri vrhy za rok a do dvadsiatich piatich odchovaných šteniat. Rok 2021 bol ovplivnený pandémiou a asi preto v tom roku bolo len dvanásť šteniat. Zato v roku 2020 až štyridsať.

Motivovať členov týmto smerom je dosť problém. Cenové relácie šteniat na Slovensku sú prispôsobené finančním možnostiam  obyvatelstva. V zahraničí sa pod nejakých 1500€ ťažko s cenou štěňata dostanete. Máme však našťastie aj solventnějších chovateľov ochotných priviesť šteňatá aj z týchto krajín. Boli privezené jedince z Holanska, Belgicka, Talianska, no a pokiaľ považujeme Českú republiku, Maďarsko, či Rumunsko za zahraničie, tak aj od tiaľ.

So šteňatami bloodhoundou bez PP sme mali problém. Bol jeden chovateľ, ktorý vlastnil suku aj psa. Obaja mali PP, ale neboli uchovnení. Pokiaľ mám dobré informácie, už uhynuli. Momentálne neviem, že by niekto na Slovensku produkoval bezpapierové šteňatá bloodhounda.  Samotné výstavy sú osvetou. Tam najčastejšie vás osloví nejaké plemeno, ktoré začnete sledovať, hľadať o ňom informácie a ak sa preň rozhodnete, hľadáte zdroj. Pokiaľ ma niekto jako predsedu klubu osloví a chce informácie, som plne k dispozícii. Následne oslovím chovateľov a sprostretkujem kontakty na záujemcov.    

Okrem každoročních akcií nič mimoriadne. Ľudia sú tak rozlietaní, že je problém dať dohromady rodinu, nie to ešte členskú základňu. Pokiaľ by prišla nejaká iniciativa z radov chovateľov, klub ju uvíta.

Všetkým chovateľom a zvlášť bloodhoundov prajem pevné zdravie a veľa úspechov. Aby sme čo najmenej na Facebooku čítali, že sa niekto z rodinných alebo zdravotných dôvodov musí vzdať svojho psa. Lebo bloodhound je veľmi rodinne založený a nesmierne ťažko znáša odlúčenie a zmenu majiteľa. Aby sa ich štvornohým členom rodiny vyhýbali choroby a úrazy. Nech v ich rodinách zavládne vzájomné porozumenie a pohoda.

Moc vám děkuji za prima rozhovor.

Michaela Weidnerová

Foto: archiv Ing. Ivana Richtera, yascha design, Ondra Vala