Slovenský kopov - desaťbojár, ktorý nahradí aj desať honcov!

Fandíte myslivecké kynologii a rádi byste si u nás přečetli také něco více i o loveckých psech? Pak máte jedinečnou příležitost, neboť červen 2021 bude na eCanis patřit slovenskému národnímu plemeni slovenský kopov. Tak si to s námi pojďte užít...

Je jedným z najpočetnejších poľovných plemien a aktuálne je piatym najpočetnejším plemenom v našej krajine vôbec. Slovenský kopov je výkonný poľovný durič, ktorý vie aj v širokom priestore, pri najťažších podmienkach zver rýchlo nájsť, hlasito poduriť, prípadne pristaviť, alebo postrieľanú zver bezpečne dohľadať. V minulosti, keď bola výrazná absencia diviačej zveri sa kopov používal aj pri love zajacov a líšok. Tu sa ukázala jeho prirodzená hlasitosť a spoľahlivé sledovanie stopy nízkym nosom, taktiež jeho smelosť a ostrosť, keď pri styku zo škodlivou zverou na ňu bez otáľania zaútočí, rozhodne, rázne a bez obrechávania ju rýchlym, energickým chvatom uškrtí.  

Nielen vytrvalosť, odvaha a orientačný zmysel... 

No jeho hlavné prednosti sa ukazujú pri love diviačej zveri, kde v ťažkom revíri nahradia dva kopovy aj dvadsať honcov a to najmä v daždi a snehu, keď sa ľudia hustým a snehom zavaleným porastom vyhýbajú. Sú schopný za pol dňa spoľahlivo prekontrolovať aj tisíc hektárov porastov a zistiť či sa diviaky v tomto priestore nachádzajú, aby sa mohli následne prejaviť ich dedičné a vrodené vlastnosti a tými sú hlasitosť a mimoriadna vytrvalosť. 

Kopov predstavuje nenahraditeľného spoločníka a pomocníka pre poľovníka, nech ide o akýkoľvek spôsob lovu a o akúkoľvek zver. Pod správnym vedením vodiča veľmi rýchlo pochopí rozdiel medzi individuálnou a spoločnou poľovačkou a z obidvoch má úžasnú radosť. Pes reaguje na zver skôr ako poľovník a v prípade postrelenej zveri môžeme niekedy okamžite túto dohľadať. Pri spoločných poľovačkách je kopov nenahraditeľným spoločníkom pre svoje vrodené vlastnosti ako vytrvalosť, odvaha, fyzická zdatnosť, čuch, hlasitosť a orientačný zmysel. Z praxe vieme, že spoločné poľovačky sú organizované ako celodenné, v prípade postrelenej zveri aj viacdenné záležitosti bez ohľadu na počasie (dážď, sneh, mráz a pod. ). Sú tiež známe prípady, keď slovenské kopovy pri spoločných poľovačkách odbehli v cudzích revíroch, ďaleko od domova, za postrieľanou zverou a vrátili sa domov, aj keď ich na miesto poľovania doviezli na autách.  

Všestranne upotrebiteľný 

Slovenského kopova v súčasnosti možno medzi ostatnými poľovnými plemenami zadefinovať ako desaťbojára, nakoľko jeho všestranná upotrebiteľnosť je všeobecne známa. Poľovnú upotrebiteľnosť môže získať na: 

• predbežných skúškach farbiarov (PF), pri ktorých sa overujú vrodené vlohy a schopnosť dohľadať postrieľanú a uhynutú raticovú zver jeleniu, danieliu a muflóniu 
• farbiarských skúškach malých plemien (FSMP), kde ide o dohľadávanie srnčej zveri 
•  lesných skúškach malých plemien (LSMP) 
•  všestranných skúškach malých plemien (VSMP), pri ktorých sa preveruje dohľadávanie malej a srnčej zveri 
• špeciálnyh skúškach z vodnej práce (VP), kde ide o dohľadávanie vodnej pernatej zveri.  

V poľovných revíroch, kde sa loví diviačia zver na spoločných poľovačkách, získava poľovnú upotrebiteľnosť po absolvovaní skúšok duričov (SD) a  farbiarských skúšok duričov (FD) na dohľadávanie diviačej zveri. 

Vyšľachtený predovšetkým pre prácu  

Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti, hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa uprednostňovali skôr vysokonohé a telesne silnejšie jedince, ak to samozrejme nebolo na závadu ich vytrvalosti. Na začiatku šľachtenia kopova bola snaha ustáliť značnú variabilitu psov, len postupne sa začala dostávať do čoraz konkrétnejšej podoby. Ako mnohé iné plemená, mal aj kopov spočiatku veľkú variabilitu predkov, rozdielnych veľkosťou i odchýlkami vo sfarbení. Boli tu však určité spoločné znaky, ktoré mohli byť základom pre vyšľachtenie nového plemena. Pôvodná výška týchto psov bola od 40 do 65 cm, s prevládajúcim čiernym sfarbením. Farebnú prímes tvorilo hrdzavohnedé pálenie, prechádzajúce často plynulo do čierneho, takže u mnohých jedincov až prevládalo. Biele škvrny sa často vyskytovali na hrudi, ale boli aj na nohách, chvoste, nemali však dominantné zastúpenie. Práve týmito znakmi a podľa časti tela, na ktorej sa vyskytovali, sa mnohé chovy vzájomne odlišovali 

Nie sú presne známe hranice pôvodného rozšírenia kopovov, ich územie však približne zaberalo horské územia Slovenska. Na severe siahalo po predhoria Karpát z poľskej strany, pričom viac na sever, do rovín sa tieto psy nerozšírili. Podobne to bolo aj smerom na juh, lebo na rovinách už nenašiel uplatnenie. Na západe jeho areál siahal po výbežky Karpát, ale ďalej na západ neprenikol. Smerom na východ je existencia tohto typu psa v horských terénoch známejšia, ale dokumentačné nepodchytená. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. – 18. storočia a zakazuje sa v nich jeho kríženie s inými psami (Slimák 1964). To naznačuje, že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom boli isto jeho prednosti pred inými plemenami. I to je dôkazom, že dnešný jednotný typ najpravdepodobnejšie vznikal selekciou pôvodného chovu, bez primiešania inej krvi. 

K jednotnému typu chovu kopova sa na Slovensku prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Boli to najmä zákazy pracovníkov štátnej správy lesov, vyplývali však z celkovej situácie. Behom druhej svetovej vojny a po nej boli nízke stavy zveri a zároveň sa prejavovala snaha zabrániť jej preháňaniu. Po vzniku Československa ovplyvnila stanovenie štandardu aj česká poľovnícka etika, v ktorej nebolo zaužívané poľovanie na zver s vysokonohými duričmi. Preto sa ustálila maximálna výška slovenského kopova do 50 cm. 

Nenahraditeľný pomocník poľovníka 

Slovenský kopov si získal priazeň a obľubu širokej poľovníckej verejnosti nielen v domovskej krajine, ale aj v zahraničí. Je to inteligentné plemeno, ktoré sa vyznačuje výborným čuchom, vytrvalosťou, dominuje svojou povahou a vynikajúcou odvahou. Človek je pre psa vodcom a musí vytvárať dojem najdôležitejšieho subjektu (záleží preto na psychologických a charakterových vlastnostiach, samozrejme nesmie chýbať láska, prísnosť, spravodlivosť, vôľa a záujem o výcvik). Základným predpokladom úspešného výcviku je potreba dokonale spoznať svojho psa po všetkých stránkach. Hlavný dôraz preto kladieme na jeho vrodené povahové a charakterové vlastnosti, len vtedy mu dôkladne porozumieme. Uvedené vlastnosti správne formujeme a podporujeme pre praktické využitie. Vzhľadom na to, že využitie slovenského kopova je všestranné, musíme dôkladne poznať revír, zastúpenie zveri a spôsoby lovu na jednotlivé druhy. Pes predstavuje nenahraditeľného spoločníka a pomocníka pre poľovníka, nech ide o akýkoľvek spôsob lovu a o akúkoľvek zver. Mnohí, hlavne začínajúci poľovníci zastávajú názor, že pri dnešných moderných a výkonných zbraniach i optike už pes nie je potrebný, skôr je na ťarchu. Dúfam, že tým nikoho neurazím, ale týmto spôsobom prezentujú svoju neskúsenosť a neodbornosť. 

V minulosti bol prezentovaný názor, že v určitých prípadoch, pri individuálnom love, pes nie je potrebný, ba dokonca, že prekáža a ruší zver. Je pravdou, že ak pes nie je vycvičený, mohol by nám sťažiť, prípadne prekaziť úspech poľovačky. Dôraz je preto potrebné klásť i na výcvikové disciplíny, hlavne na vedenie na remeni, na správanie sa na stanovišti, prípadne posliedke a na odloženie. V prípade, že sme úspešne zvládli tieto disciplíny, psa zoberieme do revíru, tam veľmi rýchlo pochopí, čo sa od neho vyžadujeme a ako sa má správať. Keď pozorne sledujeme psíka, zistíme to, ako využíva čuch (či nasáva alebo vetrí), sluch (či počúva praskot halúzky alebo skaly), resp. zrak (či sa prikrčí alebo zaľahne, aby ho zver nevidela). Pes musí, samozrejme, mať na dané prejavy vlohy, tie ale musí cvičiteľ objaviť a zosúladiť (spôsob i metodiku) s praktickým využitím.  

Pes veľmi rýchlo pochopí rozdiel medzi individuálnou a spoločnou poľovačkou a z obidvoch má úžasnú radosť. Vo väčšine prípadov si myslíme, že pri individuálnom spôsobe poľovania pes nie je potrebný, no ja zdieľam, vzhľadom na perfektne vyvinuté zmyslové orgány kopova opačný názor. Pes reaguje na zver skôr ako poľovník. Vycvičený kopov nás obohatí o množstvo prekrásnych poľovníckych zážitkov, či už pri pozorovaní alebo pri samotnom love. V prípade postrelenej zveri môžeme niekedy okamžite so psom pracovať, pri zhasnutom kuse sa jeho správanie ešte viac upevňuje. Nepodceňujme ani prechádzky po revíri, počas nich je potrebné mať psa uviazaného bez ohľadu na jeho povahu, aby nedošlo k zbytočnému úrazu buď autom, resp. iným dopravným prostriedkom, alebo poraneniu či už túlavým psom alebo mačkou.  

Durič diviačej zveri 

Od duričov u nás sa dnes vyžaduje predovšetkým práca na stopách diviačej zveri. Ostatné práce sú viac menej podradného významu. Jeho výcvik sa preto zameriava na oboznamovanie a dokonalú prácu na každej stope diviaka. Robí sa tak od jari do jesene, najčastejšie na ranných obchôdzkach. Vtedy možno najlepšie zistiť miesta, kade prechádza diviačia zver. V tomto prípade nie je potrebná taká obozretnosť, ako sa vyžaduje pri zisťovaní jelenej zveri, lebo viditeľné stopy diviakov možno nájsť na čerstvo rozrytých lúkach, poliach a podobne. Na takýchto miestach si psa odložíme a sami zistíme smer, v ktorom črieda, prípadne jednotlivý kus zveri odbehol. Potom sa vrátime po psa, zapneme mu na obojok dlhý farbiarsky remeň, priložíme psa k stope a dáme mu povel „Stopuj diviak!“ Psa nutkáme do práce a pritom mu ukazujeme stopu. Keď ju sleduje, pochválime ho. 

Takto pracujeme 100 – 200 krokov, neskoršie aj viac, pričom dávame pozor, aby pes nezišiel na stopu srnčej, jelenej alebo inej zveri. Z takejto stopy ho strhneme ráznym povelom „Fuj, srnčia zver, nesmieš, späť!“ a znova ho priložíme k pravej stope. Po skončení tejto práce psa pochválime a odvedieme. Treba rátať s tým, že durič, najmä kopov, je na čerstvej stope veľmi prudký, čo mu však v práci nijako neprekáža, najmä ak ide o psa s jemným čuchom. Jednako takéhoto psa treba pri výcviku krotiť, aby sme za ním stačili postupovať a mohli kontrolovať pravú stopu. Keď venujeme tomuto výcviku od jari do jesene dosť pozornosti a psa takto aspoň dva razy týždenne sústavne cvičíme, do jesene sa nám tak zapracuje, že ho môžeme bez obavy vypustiť, lebo už si nebude všímať iné stopy. Spočiatku buďme pri jeho vypúšťaní opatrní a podľa možnosti sa snažme, aby mladý, neskúsený pes nenarazil hneď po prvý raz na silný kus zveri, ktorá by ho mohla vážne poraniť. Duriče, najmä kopovy, sú až príliš útočné, čo často zaplatia aj vlastným životom. 

Rozdiel v práci s mladým alebo skúseným psom 

Spočiatku je vhodné vodiť mladého duriča so starším skúseným psom po stope diviaka až do blízkeho ležiska, najlepšie po snehu, kde sú diviačie stopy dobre viditeľné. Keď mladý psík cíti pritom blízkosť vodiča i staršieho psa, zapracuje sa veľmi rýchlo, najmä keď sa podarí diviaka súčasne aj uloviť. Keď sa k nám psík vracia, povzbudzujeme ho, aby sa ozýval. K zveri sa máme približovať proti vetru, aby nás nemohla zvetriť. Keď sa nám podarí diviaka zastreliť, dovoľme mladému psíkovi, aby ho niekoľko ráz chytil, za čo ho pochválime. 

Starší, skúsený durič vystopovaného diviaka drží na mieste a šteká naň z takej vzdialenosti, v ktorej mu zver nemôže uniknúť, ale nemôže ho ani zraniť. Mladý, neskúsený a ostrý pes útočí obyčajne náruživo spredu a snaží sa zver chytiť. Starší diviak vie pritom na psa obratne zaútočiť, ťažko ho zraniť alebo i zabiť. Umožnime teda mladému psovi, aby sa niekoľko ráz ostrieľal v boji s prvoročiakmi, t. j. mladými diviakmi, lebo rany utŕžené od nich nebývajú také nebezpečné. Pes získa takto rutinu a presvedčí sa, že sa nevyplatí vrhať sa bezhlavo skoro do istej záhuby. Ak sa mladý durič neostrieľa v boji s mladými diviakmi, môže mu starý diviak zasadiť také rany, že pes buď uhynie, alebo sa stane nepoužiteľným. 

Postrelený diviak je veľmi nebezpečný 

Len čo zistíme, že pes sa ozýva na jednom mieste, môžeme s určitosťou predpokladať, že drží zver. K takému miestu sa približujeme veľmi opatrne, a to vždy proti vetru, aby nás zver nezbadala ani nezvetrila. Podľa možnosti sa psovi ukážeme, aby sme mu tým dodali odvahy, dobre zamierime a zver odstrelíme. Buďme však pri tom opatrní, aby sme náhodou nezasiahli psa. Stáva sa totiž dosť často, že útočiaci pes nám vbehne do smeru cieľa. Ešte opatrnejší buďme vtedy, keď je zver postrelená. V takom prípade majme pušku vždy pripravenú na výstrel, lebo postrelená zver zúri a vrhá sa na všetko, čo sa hýbe. Po niekoľkých takýchto samostatných poľovačkách,, keď má už pes určité skúsenosti, a pracuje iba na stopách diviačej zveri, pričom iné stopy si nevšíma, môžeme ho púšťať aj do priehonov. 

Mladé duriče, ktoré už prejavujú určitý záujem a ostrosť, je vhodné cvičiť doma na vypchanie mladšieho diviaka. Pomocník poťahuje vypchaninu na dlhom špagáte a vodič psa povzbudzuje, aby na ňu útočil. Tento výcvik je psovi veľmi užitočný. Takisto sa odporúča pustiť mladého psa ku zahynutému diviakovi, aby ho chytal. Tam, kde je ešte zavedené pasenie ošípaných, dá sa pri nich durič veľmi dobre zapracovať, takže potom sa osvedčuje aj pri poľovaní na diviaky. 

Práca na pofarbenej stope 

Každý dobrý durič má spoľahlivo pracovať i na pofarbenej stope a dohľadať postrelený kus zveri, či už ako vodič na remeni, hlásič alebo oznamovač. Pes, ktorý nepracuje, sústredene na pofarbenej stope, nemôže postrelenú zver dohľadať, takže je prakticky neupotrebiteľný. Tento výkon musíme požadovať aj od duričov, hoci u nás sme ich dosiaľ v tomto smere necvičili. Pri výcviku postupujeme podobne ako pri výcviku farbiara. Duriče, najmä naše kopovy, sú zvyčajne príliš prudké, a preto ich musíme krotiť, aby na remeni pracovali pomaly, aby sme za nimi stačili, aby pofarbenú stopu neprechádzali a často sa neopravovali. Čím častejšie budeme s duričom pracovať na pofarbených a čerstvých stopách nepostrelenej zveri, tým ovládateľnejší, spoľahlivejší a pokojnejší bude aj pri durení. Duriča vypúšťame za postreleným diviakom alebo inou zverou obyčajne hneď, teda na čerstvú stopu, aby mohol zver čo najskôr dohoniť a isto vystavovať až do príchodu poľovníka. 

Memoriál Andreja Renča (MAR) 

„Memoriál Andreja Renča“ (MAR) je vrcholným podujatím slovenských kopovov na Slovensku. Organizuje ho Klub chovateľov slovenských kopovov (KCHSK) ako medzinárodné alebo národné skúšky, spravidla každý druhý rok pod záštitou Slovenského poľovníckeho zväzu, Slovenskej kynologickej jednoty a Medzinárodnej kynologickej jednoty FCI na počesť najvýznamnejšieho zakladateľa tohto plemena, pána Andreja Renča.  Kopov, ktorý dosiahol najvyšší počet bodov v I. cene, získa titul „Víťaz MAR“ a čakateľstvo na medzinárodného šampióna práce CACIT, ak je podujatie organizované ako medzinárodné, alebo čakateľstvo na šampióna práce CACT SR, ak je podujatie organizované ako národné. Spolu s titulom CACIT sa udeľuje i titul CACT SR. Druhý v poradí s umiestnením v I. cene získava titul res. CACIT alebo res. CACT SR. Zároveň je možné udeliť i titul „diviačiar“. V prípade rovnakého výsledku jedincov sa poradie stanoví v zmysle skúšobného poriadku. 

Putovný pohár slovenských kopovov (PPSK) 

PPSK je jedným z vrcholných medzinárodných podujatí slovenských kopovov na Slovensku. Organizuje ho Klub chovateľov slovenských kopovov (KCHSK) pri Slovenskom poľovníckom zväze (SPZ) ako medzinárodné alebo národné skúšky spravidla každý druhý rok pod záštitou SPZ, Slovenskej kynologickej jednoty (SKJ) a Medzinárodnej kynologickej federácie (FCI).  Najlepší kopov, ktorý dosiahne najvyšší počet bodov v I. cene, sa stáva víťazom PPSK a zároveň získava titul „Klubový víťaz“ pre daný rok. Ak vodič víťazného psa nie je členom KCHSK, stáva sa víťazom PPSK a získava titul „Víťaz putovného pohára slovenských kopovov“ pre daný rok. Víťaz PPSK tiež získava čakateľstvo na „Medzinárodného šampióna práce CACIT“ a čakateľstvo na „Národného šampióna práce CACT SR“. Druhý pes v poradí s umiestnením v I. cene získava titul „res. CACIT“ a „res. CACT SR“. 

Tatranský pohár 

Súťaž o Tatranský pohár slovenských kopovov (ďalej TPSK) sa organizovala spravidla každý druhý rok ako národná súťaž slovenských kopovov s udeľovaním titulov CACT a Víťaz Tatranského pohára. 

Ipeľský pohár 

Súťaž o Ipeľský pohár slovenských kopovov (ďalej IPSK) sa organizuje spravidla každý druhý rok ako národná súťaž slovenských kopovov s udeľovaním titulov CACT a Víťaz Ipeľského pohára. Pes, ktorý dosiahne najvyšší počet bodov v I. cene, získa titul „Víťaz Ipeľského pohára slovenských kopovov“ a čakateľstvo na národného šampióna práce – CACT. Kopov, ktorý sa v I. cene umiestni ako druhý v podarí, získa titul res. CACT. Ak sa ani jeden kopov neumiestni v I. cene, tak kopov s najvyšším počtom bodov získa titul „Víťaz Ipeľského pohára slovenských kopovov“. Kopov, ktorý sa umiestni na I. mieste, ma právo na účasť na medzinárodnej súťaži slovenských kopovov „Tatranský pohár slovenských kopovov“, ktorý sa bude konať v nasledujúcom roku. 

Memoriál Františka Sigeta (MFS) 

Memoriál Františka Sigeta (MFS) je organizovaný ako celoštátne duričské skúšky pre plemená duričov, teriérov, jazvečíkov s sliedičov. Na MFS sa skúša podľa skúšobného poriadku pre skúšky duričov. Na MFS je možné prihlásiť jedince plemien duričov, teriérov, jazvečíkov a sliedičov bez ohľadu na pohlavie s výškou v kohútiku do 50 cm, ktoré absolvovali skúšky duričov v I. cene a ich vek nepresahuje osem rokov.  

Pes pre začiatočníka? Skôr nie...

Organizovaný chov na Slovensku zastrešuje Klub chovateľov slovenských kopovov, ktorý je členom Slovenského poľovníckého zväzu (SPZ).  Ten vytvára podmienky pre chov čistokrvných plemien psov, podieľa sa na organizovaní výcviku poľovných psov a skúšok poľovnej upotrebiteľnosti. Na základe poverenia SKJ vedie čiastkovú plemennú knihu pre plemená združené v kynologických kluboch zastrešených SPZ, akým je práve aj slovenský kopov. 

Slovenský kopov je psom jedného pána, k cudzím sa správa nedôverčivo. Pri správnom vedení je výborným spoločníkom a oddaným ochráncom, no jeho výchova je náročná a rozhodne nepatrí do neskúsených rúk. Je nutné ho vychovávať už od útleho veku, ale bez použitia násilia, tvrdosti a neprimeraných trestov. Kopov potrebuje pevnú ruku a dôsledného vodcu! 

Kopov je nenáročný a veľmi odolný pes, bez problémov znáša nepriazeň počasia a vďaka tomu môže žiť celoročne vonku. Jedná se o zdravé plemeno, ktoré nie je nijako zvlášť zaťaženie dedičnými chorobami. U niektorých jedincov sa môže vyskytnúť dysplázia bedrového kĺbu (DBK), preto je RTG bedrových klbov povinný  pre zaradenie do chovu. Primerná dlžka života je cca 11-13 rokov. 

Ing. Milan Černok ml.

Foto:

V portrétu plemene byly použity citace z knihy Slovenský kopov 1963 - 1988 - 2018, František Homola a kolektív

Kontakty na chovateľské kluby: 

Klub chovateľov slovenských kopovov https://slovensky-kopov.sk/ 

Klub slovenského kopova https://www.slovenskykopov.cz/ 

Standard: č. 144, naleznete na www.ecanis.cz