Tatranskí ďuriči milujú les a revír!

Také jste si už stihli všimnout, jak soudržná a prima parta lidí, kteří „táhnou za jeden provaz“, se okolo tatranských ďuričů pohybuje a snaží se toto plemeno neustále rozvíjet? My jim velmi fandíme a vám nyní nabízíme rozhovor s další slovenskou chovatelkou a nadšenou „poľovníčkou“. Přejeme příjemné a obohacující čtení!

Rodina paní Jaroslavy Lukáčové se svým tatranským ďuričům věnuje opravdu naplno, a kromě toho, že aktivně chová a jezdí pravidelně na výstavy, samozřejmě s nimi pracuje i v lese a účastní se nejrůznějších soutěží. A k tomu všemu paní Jaroslava s láskou dodává: „Naše plemeno má len jednu chybu, nevie rozprávať. Aj tomu nieje celkom tak, pretože pri pohlade do očí, viete, čo vám chce povedať.“ Pojďte si tedy poslechnout takřka neuvěřitelný příběh, jak se právě tito psi dostali do těch nejlepších rukou...

S manželom sme si kúpili dom a je jasné, že do každého správneho domu patrí pes. Najprv to bol pitbulteriér a potom postupne ďalší dvaja. Keď sme o dva z nich prišli, rodinná rada (manžel) rozhodla: „Som poľovník, berieme teda poľovného psa.“ Viete, on život s poľovníkom nie je jednoduchý. A tak sa k nám dostal slovenský kopov. Ja som veľmi nadšená nebola, ale zistila som, že najjednoduchšie je sa prispôsobiť. Išli sme si pre Ronyho do Malej Domaše. Chovateľ nám vtedy vysvetľoval, prečo nemá PP. Sučka sa mu pri poľovačke jednoducho zabehla. Nám to bolo vtedy úplne jedno. Veď robiť bude to, čo ho naučíme... V revíre bol za hviezdu. Nikto neriešil ani rodokmeň, ani skúšky, pes jednoducho pracoval a o tom to bolo.

A potom prišiel deň, keď sa Rony stratil-nestratil. Ukradli nám ho. A dnes už vieme, kto a prečo. A čo teraz? Opäť zasadla rodinná rada a tentoraz sme sa dohodli na fence bavorského farbiara. Dostala meno July. Druhý deň po tom, čo sme si ju doviezli, zazvonil telefón. Ozval sa zlodej a vrátil nám Ronyho, pretože odmietal jesť. Manžel mu dal ešte fľašu mysliveckej... Tak sme mali doma dvoch psov, oboch bez PP. Nikto to neriešil, pretože obaja skvele pracovali. Ale stalo sa, že Rony neplánovane nakryl July, a to dokonca dvakrát. V oboch prípadoch sa narodili šteniatka. Tá prvá si pre pracovné vlastnosti rodičov rozobrali známi a na druhý vrh sme dali inzerát na Bazoš. A tak to vlastne celé začalo...

Netrvalo dľho, a zavolal mi nějaký pán, že sa chce prísť pozrieť a niečo okolo toho rozprával. Utekala som za Martinom (manžel) so slovami, že mi volal nejaký chlap a nech pride domov, lebo mne sa to nepozdáva. Po obede pred našou bránou zastavili dve veľké autá. Vystúpili dvaja páni. Ja som nepoznala ani jedného, no Martin si hneď podal ruku s jedným. Bol to pán Štefanko, rodák z Martinovej dediny. Ozval sa slovami: „No, čo ty mičurin? My sa snažíme a ty máš doma poklad.“ Druhého pána Martin poznal tiež, bol mu servisovať traktor. Bol to pán Jevčák. Popozerali sa, pofotili si všetky naše poklady. Vysvětlili nám, že sa šľachtí nové plemeno a dali nám všetky potrebné informácie. A potom sa začali diať veci. Šteniatka a aj Rony a July sa stali tatranskými ďuričmi. A z tohto druhého vrhu sme si nechali Caty a Bruna. A tak to u nás celé začalo a trvá dodnes...

Naša svorka má momentálne šesť tatranských duričov a jedného hanoverského farbiara. Máme dvoch psov a štyri sučky.

S našii psami sa venujeme spoločným poľovačkám na diviačiu zver, kde si nás už volajú kamarati, krorí poznajú prácu tatranských duričov a dohľadávkam všetkej raticovej zvery a zberu zhodov.

Tatranský durič je nekonfliktné plemeno. Platí u neho hierarchia vo svorke, no nadruhej strane tak ako v prírode aj u nás sa stane že si potrebujú niečo vysvetliť. Tak ako ľudia, nie všetci sú si sympatický. Či už ide o postavenie vo svorke, kde sa može stať, že mladá sučka skúsi zabojovať o svoje postavenie, alebo ak nám hara sučka, tak psy sa veľmi radi nemajú. U nás na dvore vládne prevažne pokoj, psy vedia, že pánom svorky je manžel.

Naše začiatky s výcvikom boli úsmevné. Zobrali sme do rúk literatúru a vo veĺkom sme trénovali.

Po čase sme prišli na to, že získať skúsenosti musíme v reálnom teréne. Je super keď sa na začiatku máte čoho chytiť, no vlastná skúsenosť je na nezaplatenie. Chodili sme do oplotkov s diviačou zverou, trenovali vodenie na remeni, alebo voľne, odloženie psa, správanie sa na stanovisku kde sme poslali syna, aby chodil po lese a kričal. Samozrejmosťou boli umelo založené stopy. Pri šteniatkách sme na syna dali starú diviačiu kožu a sledovali sme ich správanie. Šteniatkám sme nafukovali balóny, s ktorými sa hrali, kým balón neprasko,l aby sa nebáli hluku. Veľké ďakujem patrí ľudom v klube, ktorí  nám ochotne pomáhali, dávali rady.

Práca so šteniatkom začina od prvého dńa. Najprv je to socializácia, hladkanie, hry, výlety.. V rámci týchto aktivit sa učí sadnúť, vodenie na vodítku, trpezlivosti a samozrejme povely fuj alebo nesmieš, privykáme ho na jazdu autom.

Potom prídu na rad výlety do revíru. Tam sa zoznámi s prostredím a začína aktívne využívať svoje vlohy. Behaním po revíri natrafí na stopy zvery, niekedy je to aj očný kontakt. Prvé umelé krátke stopy začiname riešiť okolo šiestich mesiacov. Do oplotku ideme prvý krát zhruba v tom istom veku.  Najprv zvonku okolo plota a podľa srávania postupujeme ďalej.

Tak nasledujú spoločné poľovačky, skúšky.

Tatranský durič je plemeno s vrodenými vlohami po svojich predkoch. Je veľmi učenlivé. Učí sa rýchlo a nieje potrebné opakovať, čo už vie. Samozrejme na spestrenie nieje na škodu mu sem tam založiť umelú stopu, samozrejme najcennejšie sú reálne dohľadávky.

Baví ich všetko, milujú les a revír.

Odmenou pre každého je niečo iné. Gem Morské oko je aportér. Najvačšiu radosť má, keď mu hadžeme loptičku, alebo keď može behať polese a hľadať zhody. Karin II Morské oko chce byť po práci hladkaná. Aurora z Javorovej doliny je pažravá, tá za pamlsok spraví aj nemožné. A je veĽká žalobaba. Keď sa na dvore deje niečo, čo sa jej nepáči, tak príde a zvláštnym  vrčaním nám to oznámi, napr. keď jej iný pes je z misky. Na každého platí niečo iné.  A tak je to aj pri výcviku, na každého sa  musí inak. 

Karin II Morské oko získala na medzinárodných, klubových a špecialných výstavach 13x CAC, 7x BOB, 2x BOS a z výkonu jej najvačší uspech bola reprezentácia tatranského duriča na Memorialy Františka Sigeta, kde spolu s manželom obsadili 4. miesto s ocenením CACT. Na Pohári Považia druhé miesto s ocenením res. CACT. Máme doma aj Diviačiar Pao Morské oko.  Gem Morské oko je víťazom Karpatského pohara tatranských duričov v roku 2020 s titulom CACT.

Nesmierne si vážim každú skúšku, ktorú naši zverenci zvladnu. Ocenenie sú len čerešničkou za prácu, ktorú s nimi odvádzame.

Áno, máme šteniatka. Tatranský durič je vhodný pre každého, kto má chuť sa venovať kynológii. Je jedno, či je začiatočník, alebo skúsený kynológ. Ak si niekto myslí, že si zoberie šteniatko, dá ho do voliery a ono sa samo naučí, čo má robiť, tak to nefunguje. Čo dáte, to sa vám vrati.  Je to veľmi učenlivé a múdre plemeno. Má len jednu chybu, nevie rozprávať. Aj tomu nieje celkom tak, pretože pri pohlade do očí, viete, čo vám chce povedať.

Nikdy by som nezverila štenietko agresívnemu človeku. Veľmi zvažujem, kde šteniatka nájdu svoj domov. Čo ma teší a tvrdím to už niekoľko rokov, že tatranského duriča si vyberajú ľudia s veľkými srdciami.

Samozrejme stále je na čom pracovať. Keďže naša svorka stárne, tak budeme vychovávať novú generáciu a budem dúfať, že v nej bude šampión práce.

Snáď ešte myšlienka... Príchodom tatranského duriča do našej rodiny sme získali aj pridanú hodnotu. Je v podobe ľudí, ktrorí sa týmto psíkom venujú. V klube sme skoro od začiatku a s ľudmi, ktorých sme vtedy spoznali, sa stali priatelia nie len tatranskí, ale aj rodinní. Dnes už spolu slávime nielen uspechy našich zverencov, alej svadby, krstiny, promócie... Klub chovateľov tatranského duriča je mladý, no ludia, ktorí sú tam, ho robia najvačšim.

S pozdravom tatranskému duričovi ZDAR!

Moc vám děkuji za váš čas i hezké vyprávění, ze kterého čiší láska k plemeni a chuť posouvat ho stále dál a dál. Tak ať se vám daří!

Michaela Weidnerová

Foto: archiv Jaroslavy Lukáčové