To by (Toby) jeden nevymyslel! 1. díl

Baví vás veselé příběhy ze života se psem? Pak tu pro vás máme takový převážně nevážný, ale zbrusu nový seriál a o opravdu „těžkém“ soužití jezevčíka-pišišvora Tobyho a jeho naprosto „nemožné“ paničky Veroniky. Je to ale někdy fakt peklo s těmi lidmi…

Všetci určite viete, aké je to mať psíka. Ale nikto z vás netuší, aké náročné pre psíka je mať človeka! Máte to so svojimi dvojnožcami tiež také ťažké? Tiež máte takých nemožných páničkov, ako mám ja? Ako starostlivosť o môjho prideleného človeka je väčšinou TRAPAS! Človek, v tomto prípade moja mama, ma strápňuje už na pohľad. To, že sa o seba nestará, nie je žiadna novinka. Oči má sťa veverička prirodzenie, ruky vyťahané ako šimpanz (rada sa vyhovára, že to z môjho ťahania na vodítku), oblečenie špinavé a dotrhané (vraj tiež kvôli mne).

Moja mama – nič moc 

Áno, musím sa priznať. Kabát, ktorý nosí, jej dotrhal istý pes, ktorý na nás vybehol na prechádzke. Mama, na to že je psychicky labilný jedinec, ktorý nedokáže zvládať stresové situácie, v momente keď zbadala, ako sa k nám valí 40 kilový pes, zareagovala celkom pohotovo. Schmatla ma a opičími rukami ma zdvihla nad hlavu. Chvíľku som si pripadal ako Simba. Do reality ma však vrátil pes, ktorý sa ku mne snažil dostať. Našťastie to schytal len mamin nový kabát.

Takže jej výzor – nič moc a správanie na prechádzkach tiež nestojí za veľa. Nesústredí sa na cestu, zaujíma ju všetko okolo nás. Neustále škúli do trávy, do diaľky, pod autá, na ľudí, na psov. Zaujať ju dokážem jedine, keď neposlúcham. Vtedy sa konečne sústredí hlavne na mňa. Starostlivosť o jej „srsť” mi nedá spávať. VŠADE sú jej vlasy. Aj na miestach, kde by ste ich nečakali. Vždy sa zhrozím, keď mi jej vlas trčí z prdelky a na ňom vysí môj bobek.

Eště že ma má…

Tiež musím dávať pozor na jej váhu. Nesmie sa prežierať. Ako správny psík kontrolujem každé jej jedlo, či náhodou nie je moc kalorické. Starostlivosť o mamu je aj finančne náročná. Preto jej dávam dostatok priestoru na to, aby mohla v pohode ísť do práce a zarábať na nás. Je nesmierne únavné čakať toľko hodín, kým sa konečne dovalí domov. Čas, ktorý musí tráviť v „mučiarni”, jej však vždy vynahradím.

Všetku svoju pozornosť venujem jej! Ja som s mamou nemal na výber. Proste mi prischla.

Zjavil som sa na scéne 

„Aj keď mama tak nepôsobí, je extrémny introvert. Každý psík väčšinou pozná svoje poslanie – robiť niekoho šťastným. Moje poslanie je však o trošku iné. Keď som sa narodil, vycítil som dôvod, prečo.

Niekde vo svete je introvert, ktorý potrebuje niekoho na pomoc so sociálnymi interakciami. Vedel som, že som to ja. Medzi moje prednosti patrí: ako-ochutnávač, pavúkobijec, ohrievač nôh a ešte si môžem pripísať odpudzovač ľudí.

Funguje to jednoducho. Introverti sú známi tým, že by zo svojich dier ani nevyšli. Áno, mama mala deficit vitamínu D (to sa vôbec dá?) S ľuďmi nekomunikujú, len keď je to nutné. Takže ako sa hovorí, nedostaneš psa akého chceš, ale akého potrebuješ! A tak som sa zjavil na scéne ja.

Odpudzovač ľudí, ehm, moja maličkosť

Mama vďaka mne začala chodiť von a pomaly sa socializovala. Na socializáciu treba v prípade introverta pomaly. Niektorí ľudia to nevedia a keď zbadajú niekoho s ňuňu jazvečíkom, hneď sa pýtajú veľa otázok. Chcú počuť odpovede a vyvíjajú na introverta tlak. Vtedy sa zapne odpudzovač ľudí, ehm, moja maličkosť.

Keď z mamy vycítim, že rozhovor je už cez čiaru, jednoducho spustím alarm (štekot), tak prenikavý, že rozhovor nemá šancu pokračovať a mame neostáva nič iné, ako spokojne sa pobrať ďalej. Veľmi si túto moju funkciu pochvaľuje. V prípade, že v diaľke vidíme psíčkara, tak môj alarm sa zapne skôr, aby sme sa vyhli úplnému kontaktu. To robím aj zo sebeckých dôvodov. Mama nemusí svoj druh, ja zase ten môj.

Ako každý správny odpudzovač, potrebujem nabiť. Mama mala šťastie a bol jej pridelený rýchlonabíjací model! Stačí pol hodinový spánok a fungujem ako nový. Potrebujem byť stále v strehu, lebo na mamu číha veľa sociálnych interakcií, ktoré by bezo mňa nezvládla. Niekedy sa môj alarm zapne na skúšku, ako test. Vtedy pozorne sledujem reakciu mamy, a keď na otázky okoloidúcich: „Čo mu je?”, vymačkne zo seba len: „Ja neviem...”, vtedy je mi jasné, že máme pred sebou ešte veľa práce s jej socializáciou.

Mamin sen bol psík… 

Očividne nevedela, čo so svojim životom, keď si vybrala plemeno jazvečíkovské. Ale jedno sa jej musí uznať. Naštudovala si každý malý detailík o výchove, o danom plemene, proste o všetkom, čo sa havkáčov týka. Tato mal pri nej čo robiť, aby ju pri jej každodennom mudrovaní necapol niečím po hlave. Vždy to začalo nevinne. Kontrolovala každý jeho krok, každý jeho pohľad na mňa. Bola nekompromisná.

Tato musel dodržiavať desatoro:

• Nedáš psíkovi svojmu zo stola žiadny pokrm, aj keď on hádzať psie oči po tebe bude. Ty si jeho pán a musíš byť silný.
• Posteľ je miesto pre dvojnožcov, nedovolíš psíkovi svojmu votrieť sa do postele, on má svoj pelech, kde sa vyspí on, vďaka tomu sa vyspíš aj ty! Ty si jeho pán a musíš byť silný.
• Pri tréningu dôsledný musíš byť, lebo aj keď ty si pán, psík je inteligentnejší ako ty a keď mu dáš odmenu v nesprávny čas, začne to zneužívať.
• Nedovolíš psíkovi kúsať tvoje končatiny, na hryzenie má on hračky, nie teba.
• Vonku striehneš na každé ho...., keďže psík je labužník a rád si na nich pochutnáva. Ty si pán, musíš byť rozumnejší a predvídavejší a nedovoliť mu, aby ich žral.
• Na prechádzky medzi psov s ním chodiť budeš, nech z neho totálny defekt vyrásť – nevyrastie.
• Staré ponožky sťa hračky mu dávať nebudeš, lebo psík rozdiel medzi starým a novým nevidí. Ty si pán, PRE BOHA BUĎ ROZUMNEJŠÍ AKO TEN PSÍK!
• Psíka podporovať v nezmyselnom štekaní nebudeš, lebo psík sa koncertovať bude aj, keď ty želať si budeš, aby konečne on ticho bol.
• Psíka k čistote a poslušnosti viesť budeš, aby on dobrým životným parťákom ti bol.
• Psíka nadovšetko ľúbiť budeš!

Desatoro sa „poctivo” dodržiavalo!

Mama však nie je Boh, nie je všade prítomná a logicky sme sa na jej desatore, keď bola v práci, s tatom šúľali. Vraj posteľ je pre dvojnožcov. Haha! No lenže mama vzbudzuje rešpekt a podľa jej desatora sme sa predsa len začali riadiť.

Počas jej neprítomnosti som nemusel hádzať psie oči kvôli jedlu, bolo mi ponúknuté a to rovno z taniera.

V posteli som nespal. Spal som síce na tatovi, ktorý spal na posteli, ale ja si veľmi jasne pamätám, že žiaden kúsok mojej maličkosti sa postele nedotkol.

Tatovi som končatiny nehrýzol, hrýzol som mu ksicht.

Na hranie som dostal nie staré ponožky, ale ponožky s prívlastkom „mamine”.

Takže jej desatoro sa poctivo dodržiavalo! A ona si dovolí tvrdiť, že som sa naučil samé hovadiny od tata. Ale desatoro vymyslela ona.

Nuž mala by sa zamyslieť, že chyba nebola v tatovi, ale asi niekde inde.

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová) 

Foto: Veronika Klukonová