To by (Toby) jeden nevymyslel! 11. díl

Tušíte, co se stane, když nastěhujete jezevčíka do cizího bytu, navíc se spoustou cizích lidí? Co asi tak můžete čekat? Klidné svátky to tedy nebudou! Tobyho vyprávění, tentokrát na téma „Ztmelování rodinného kolektivu“ (za vydatné pomoci jeho maličkosti) je tu. Tentokrát poznáte celou jeho smečku. Tedy vlastně svorku...

Príbeh, ktorý sa vám chystáme rozpovedať, je tak hrôzostrašný, je tak... desivý! Teda max pre hlavných  aktérov!

Pre lepšiu predstavu bude vhodnejšie si predstaviť niektorích členov našej rodiny: 

Dominika - mamina sestra 

Patrik - mamin brat 

Dara - Patrikova v tom čase frajerka 

Nataly - Dominikina dcérka 

Všetko sa začalo s príchodom zimy…

Ja a mama, polovičný bezdomovci, sme si naplánovali stráviť sviatky  u rodiny. Ale nie vždy nám všetko vyjde podľa plánov. Čo sa týka maminých plánov, tie skoro vždy skončia obrovským fiaskom. 

Nocľah sme si vybavili u Dominiky na byte, obklopený ako zvyčajne, nie moc prívetivými susedmi. Jeden by si pomyslel, že niekto, kto má malé dieťa, je zvyknutý nevyspať sa. Ale hrôzu, ktorú Dominika prežila v ten večer pri Nataly, ešte nezažila. Po náročnom dni sťahovania národov, cca 160 km z Piešťan ku Dominike, sme sa konečne dočkali vytúženej postele. Mama poctivo dopredu informovala všetkých zúčastnených, že moja  maličkosť spí len a len v posteli. Takže posteľ som zapratal ja, mama a keďže Nataly a ja sme kamoši,  tak musela spinkať ona vedľa mňa, a keďže ona je tiež ako ja, mamin cecek, musela s nami spať aj jej  mama.

Natlačení sťa sardinky sme si lebedili, keď nastal čas na moju pravidelnú nočnú kontrolu terénu a okolia. Najskôr je potrebné skontrolovať, či sa v posteli nachádzajú všetky osoby, ktoré do nej vliezli. To robím jednoducho, poskáčem im po hlavách (áno, aj Nataly, ktorá to ako jediná ocenila). Takže počet  spiacich v spálni sedel, no a ešte kontrola dvoch hrdličiek v obývačke. Dara aj Patrik, obaja na gauči, spokojne som si zapísal. Mama mi musela celú noc robiť vrátnika. Za iných okolností by som dostal vynadané a ofučaný by som  skončil pod paplónom, ale tu nie. 

Boli sme na návšteve a Dominikin pohľad hovoril za všetko: 

,,Ešte raz zakňučí a letíte cez zavreté dvere, obaja!” 

Mne sa to pozdávalo a jediné, čo som musel, bolo tváriť sa, že som nespokojný. Mama musela robiť všetko  pre to, aby som nekňučal a nezobudil spiacu princeznú. Takže musela: 

Otvárať dvere - aby som mohol Dare a Patrikovi dať masáž hláv 

Zatvárať dvere - aby sa Nataly a Dominika nezobudili 

Otvárať dvere - ak jej to trvalo moc dlho, riskovala kňučanie a predčasný let do Piešťan 

Presúvať sa so mnou z jednej postele na druhú 

Sobota, šesť hodín ráno…

Ako tak sme prežili prvú (a nejak sme tušili, že aj poslednú) noc u Dominiky na  byte, bez ujmy na zdraví. S východom slnka sa všetkým prítomným konečne naskytla skvelá možnosť dohnať večerný spánok. Ja  som mal však energie na rozdávanie a určite som neplánoval nechať ich spať v tak krásne ráno. Mama ma chcela nenápadko zobrať vykadiť sa a v momente, ako otvorila dvere na chodbu, som spustil  budíček. Bol som hrdý na seba, jednoznačne som zobudil celú bytovku.

To, o čo sa snažila celý večer, kvôli čomu nespala, som ja pokazil  v priebehu minúty. Dlho som sa necítil tak dôležito. Susedia sa instantne začali sťažovať a my sme sa s mamou museli spakovať.

 K maminým rodičom... 

Tí nás našťastie privítali s otvorenou náručou. Scenár u nich bol podobný. Mama im hneď vysvetlila, že moja maličkosť spí v posteli. Taktiež som mame povedal, nech nezabudne zmieniť fakt, že ja si vyberiem v ktorej. Strávili sme u nich pár krásnych dní.

Sviatky boli významné aj pre týpka, ktorý mal tú česť zistiť, po kom je moja mama taká pošahaná.  Úprimne, je si z koho vyberať. 

Dohoda s týpkom bola jasná. Cestoval 300 km s cieľom spoznať našu svorku. Aby nemal moc šok z jej  členov, dohodli sme sa, že strávime víkend u Dominiky na byte. Ona mala totiž naplánované sviatky mimo. A tak nám dala svoje zvolenie využiť priestory bytu na vlastné účely. Presnejšie mne, mame a týpkovi. Dopredu informovala susedov na možné nevhodné správanie (z  mojej strany). 

Mamine plány skoro NIKDY nevychádzajú!

Bolo ráno, vo vzduchu som cítil nervozitu. Tušil som, že sa blíži deň “D” a príde týpek. Ja aj mama sme  mali svoje pohodlie u jej rodičov a v ten deň sme sa ho mali vzdať a odísť do bytu. Odbilo 9 hodín, mama sa vybrala preč a mňa nechala v rodičovskom dome. Ani som netušil, aké obrovské šťastie  som mal!

Týpek, celý nervózny, čakal pred bytom. Počul som, že ich dohoda znela nasledovne: vyložia týpkove  veci u Dominiky, pôjdu k maminým rodičom, prejdú formalitami a všetci traja sa poberieme k Dominike na chill. Lenže ako som už spomínal, mamine plány skoro NIKDY nevychádzajú!

Týpek, fakt už celý nervózny, čakal pred bytom. Privítala ho moja mama s Patrikom. Netuším, kto bol tak hlúpy a dal mojej mame na starosť tak primitívnu věc, akou sú kľúče od bytu. Vyložili týpkove veci a hor sa k rodičom, pre ich poklad (pre mňa). 

Pred odchodom sa týpek ešte spýtal, či môže teda zatvoriť, či majú všetko.

,,Jasnééé, zatvor.” 

,,Bum!” 

„A kto má kľúče?” 

Všetci pohľad na mamu. Kľúče aj všetky týpkove veci ostali vymknuté na dva týždne, kým sa Dominika nevrátí. Vtedy sa s hrôzou na seba pozreli!

„Och nie, keby je s nami Tobísek, asi vymknem aj jeho!” 

Tá predstava mi nedá spať. Preto som si povedal, že ja nedám spať im, všetkým zúčastneným. Po  návrate k maminým rodičom, ktorí nás ochotne ubytovali na pár ďalších dní, všetci zažívali noci plné  hrôzy a zdesenia. S odbitím polnoci som sa prebúdzal. A moje unavené telo si hľadalo miesto, kam by sa  mohlo zložiť. V tichu noci bolo počuť len škrabanie pazúrikov o podlahu. 

Pomalé škrabanie. 

Moje obete nemali šajnu, z ktorej miestnosti sa zvuk mojich šlapají ozýva. Netušili, či som si vybral ich  posteľ na spanie. Jediné, na čo sa zmohli, boli len prosby o milosť.

„Len nie sem k nám, prosííím, len nech Toby nejde k nám.” Tieto pazvuky sa ozývali z izby Patrika a  Dary. Podobne na tom bola aj izba mamy a týpka.

„Len nie sem, choď vedľa, prosíím.” 

Celú noc mali uši nastražené a dúfali, že ma kroky zavedú do izby toho druhého páriku.  Sviatky som si jednoznačne užil na plné gule nie len ja, ale aj holúbkovia, ktorý si vďaka mne začali spánku vážiť zase o niečo viac!”

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová)

Foto: Veronika Klukonová