To by (Toby) jeden nevymyslel! 12. díl

Už jste byli někdy na dovolené s jezevčíkem? A chtěli byste? Než si pořídíte jezevčíka a než s ním vyrazíte do světa, pořádně si to rozmyslete!

„Letnú dovolenku sme neplánovali stráviť mimo Slovenska. Práve naopak, chceli sme si ju užiť na plno v teple domova, v tom maminom pravom domove, a to u jej rodičov.”

Moja nová parťáčka

Dvor maminých rodičov bol plný pokladov a jeden sa mi páčil viac ako ostatné. Loptička maminej neterky, Nataly. Hral som sa s ňou, bolo mi to dovolené, vraj sa s ňou Naty už nehráva. Lenže keď sa niečo používa, opotrebováva sa to a to sa stalo aj s loptou. Jej životnosť, kým sa s ňou nikto nehral, bola dlhá. Ako náhle som ju ale schmatol do huby, vyfučala. Neriešil som, mama neriešila, mamina mama neriešila, no prišla Nataly a tá teda riešila!

Na dvore jej ako prvé padla do oka lopta, s ktorou sa nikdy poriadne nehrala. A zhrozená z môjho činu plánovala pomstu!

Na dvore, medzi pokladmi ukrývanými pod stromami, našla kosť. Malú kostičku neidentifikovaného tvora. S výrazom anjelika pribehla s kostičkou ku mne a nepozorovane mi ju dala. Keď mi ju mama chcela zobrať, len umocnila moje hltanie. Samozrejme som ju rozchrúmal celú.

Spokojný, mierne najedený, som postával kúsok pri Nataly. Zaľúbene som pozeral na toho malého tvora, ktorý mi s takou obrovskou láskou ponúkol to najlepšie, čo som za poslednú dobu jed..o..ououou...

Umieral som!

Kosť sa pýtala na svetlo sveta a netrvalo dlho, svetlo opäť uvidela. Malý čert, s výrazom anjelika sa dokonale pomstil za svoju zničenú loptičku. Nemohol som sa na ňu hnevať. Práve naopak, začal som ju obdivovať. Ako sa ukázalo, Nataly je rovnako pomstychtivá ako ja. Stačí spojiť naše sily a traste sa pred nami!

Murko a jazvečík

Naše ďalšie kroky smerovali na sever Slovenska, za týpkom. Od kedy sme boli u neho naposledy, dosť vecí sa zmenilo. Teda hlavne pre mňa. Pribudol im nový člen rodiny, malý kocúrik. Keďže mame a týpkovi to klape, povedali si, že by to malo klapať aj mne a mačiatku. Nechápem však čo s ich vzťahom má spolužitie mňa a Murka.

Plán mali jasný – zoznámiť Tobíka s Murkom- aby mohli spoločne vystrájať na dvore.

Môj plán bol jasnejší – žiaden Murko, dvor bude len môj! Netrvalo dlho a Muro sa niesol smerom ku mne na rukách týpkovej sestry. Niesol sa sťa páv. Malý horenos Murko prešiel do rúk týpka, ktorý sa s ním zohol ku mne. Vraj aby som si ho oňuchal.

Mama stála obďaleč, nechcela byť svedkom nášho prvého stretnutia. Veděla prečo. Bližšie ju privolalo až moje oblizovanie sa. Týpek sa pomaly zohýbal s Murkom v náručí. Mne z huby pomaly

stekal pramienok slín. Murko sa pomaly začal modliť k sebe samému a zhrozená mama dobehla v poslednej chvíľke aby malého mačacieho Boha zachránila. V poslednej sekunde dala pred Murka paprču a tým pádom ho zachránila od môjho...obliznutia.

Nie, nechcel som ho zjesť. Aj keď to tak vyzeralo. Môj plán však vyšiel. Dvor bol na zoznamovací deň len a len môj.

Na ďalší deň som si vybehol veselo na dvor, s domnienkou, že po zoznamovacom dni patrí len a len

mne. Spokojne som si naháňal sliepky, keď zrazu zo svojho bejváku vybehol môj nový úhlavný nepriateľ - Murko.

Murko je otravné mača, idú z neho len pazvuky a berie mi pozornosť týpka. Príliš sympatický mi nie je. Mama nesklamala a keď zbadala Murka na slobode, zrobila to, čo vie najlepšie. Začala panikáriť.

Hlavou jej prebleslo minimálne 5 smrteľných scenárov. Kocúrik bol v jej očiach mŕtvy.

Z úst jej vyšiel zvláštne znejúci tón smerovaný na týpka. Tento tón však prilákal aj moju pozornosť. Sliepky ma už nezaujímali. Sústredil som sa len na Mura. Týpek, záchranár, utekal s časom o preteky.

Respektíve so mnou o preteky.

Mača netušilo, aké nebezpečenstvo na ňu číha. Týpek mieril paprčami na mača ale príroda zariadila svoje. Pošmykol sa (vraj) na mojom hovne. Spravil šnúru a Muro ostal nechránený. V sekunde som bol pri ňom a štuchol do neho čumákom, aby vedel, kto je tu šéfom.

Muro však nesúhlasil. Paprčkou mi vylepil jednu za ucho až sa mi vyjasnilo. Týpek sa v poslednej chvíli postavil a Mura odviedol do jeho bejváku.

Nasrdený týpkov pohľad hovoril za všetko. Murovi som sa nakoniec rozhodol dať šancu. Pre mier v rodine.

Dovolenka pokračuje

Mama a týpek by najradšej celú dovolenku preleňošili, tak som musel zobrať veci do svojich paciek a vymyslieť im výlet. Vygooglil som si menej náročnú túru, ktorú zvládne psík aj s nesocializovanými majiteľmi.

Bolo rozhodnuté. Ide sa do Kvačianskej doliny. Zbalil som defektom papaníčko, aby nepyskovali, že sú hladní. Keďže kvôli tomu, že sa nevedia správať v spoločnosti, by sme sa nemohli ísť ani najesť niekam ako ľudia a ich slušne vychovaný pes.

Jediné, čo mali za úlohu oni, bolo nachystať si kvalitnú obuv a dobrú náladu. Vystúpili z auta na parkovisku, prezuli sa a po dvoch kilometroch sa týpek zhrozene pozrel na spodok svojej topánky.

Visel z nej kus odtrhnutej podrážky a mierne zaostalý jedinec spravil to prvé, čo ho napadlo. Začal odtrhnutý kus ťahať. Samozrejme sa mu odpárala polka podrážky.

S podrážkou z nášho výletu odišla aj dobrá nálada.

Odutý týpek sa chcel vrátiť k autu po druhé topánky. Lenže fyzicky kolabujúca mama, ktorú do kopca predbiehali deti, sa neplánovala vracať. Ak by sa vrátila, tak jedine do auta a rovno domov, do postele.

Takže bolo rozhodnuté. Týpek išiel v polorozpadnutej topánke, mama v super turistickej obuvi, ktorá sa jej na klzkom povrchu extrémne šmýkala. No poviem vám, vyzerali sme ako výlet z pomocnej.

Všetky oči na mame a týpkovi. Nemohol som si nevšimnúť posmešné výrazy ostatných psíkov. Ich mamy a týpkovia boli viacej cool, menej zadychčaný a jednoznačne s vhodnejšou obuvou.

Neostávalo mi iné, než spraviť s nimi poriadky. Poriadne som ich vyštekal a zabralo to.

Ľudia, ktorí v ten deň prišli obdivovať krásy Slovenska, mali na obdivovanie niečo lepšie. Nebojácneho jazvečíka, ktorý zvládol „túru“ s jeho dvoma defektami a dokonca sa mu podarilo zariadiť, aby aj všetka pozornosť okoloidúcich išla na neho a nie na nich.

Jednoznačne to v deň, keď sme sa po Kvačianskej doline túlali my stálo za to.

Toby, voľno!

Dovolenka sa nám pomaly blížila ku koncu a hádajte kto má najväčšiu radosť z toho?

No predsa týpek. Ten si nás s mamou užil až až a určite nadobudol za tie dva týždne pár šedivých vlasov.

Stále totižto nevypustil z hlavy nápad "učiť Tobíska na voľno". Nechcem pôsobiť ako mamin cecek, ale keď som na vodítku, môžem si toho dovoliť omnoho viacej. Štekať na psov, ťahať mamu, ťahať týpka… Problémy, do ktorých ich dostanem mojim drzým správaním, musia riešiť oni, nie ja. Týpek, plný entuziazmu, nakúpil pamlsky pre moju maličkosť a zobral mňa aj s mamou na lúku neďaleko ich domu.

Vodítko pustil na zem. Zhlboka sa nadýchol, vedel, že keby sa niečo pokazilo, mama by ho zabila.

,,Tak Tobísek, cítiš to? Závan slobody." Zhlboka som sa nadýchol aj ja, no jediné čo som zacítil bolo hovienko.

,,Poriadne si uži túto slobodu."

Nuž , neostávalo mi nič iné. Rozbehol som sa smerom k vôni slobody a poriadne sa v nej vyváľal.

Týpek ale začína chytať mamine maniere a aj keď sa snažím robiť všetko tak, ako mi hovorí, spokojný nie je.

Pribehol ku mne a moje užívanie ukončil. Dostal som po-zadku. Týpek zasa po-rážku (aspoň tak vyzeral, keďže po világoši, ktorý som dostal asi 15 minút ležal na lúke a umieral)

Takže myslím, že týpek si už ďaľšiu spoločnú dovolenku s mojou maličkosťou dvakrát rozmyslí."

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová)

Foto: Veronika Klukonová