To by (Toby) jeden nevymyslel! 3. díl

Nemají to s námi ti naši čtyřnožci snadné, co myslíte? Jeden den chceme to, a druhý zase ono. Když náš pes neštěká, stěžujeme si, že nehlídá. Když štěká, nadáváme, že je hlučný. Ani pišošvor Toby se svojí paničce ne a ne zavděčit! Poslechněte si tedy příběh jezevčíka, od kterého se očekávají lovecké pudy, ale paničce nakonec nejsou zase tak moc milé, jak by jeden čekal.

Príbeh, ktorý sa vám chystám rozpovedať, je pre mňa výnimočný. Je z mojich šteniatkovských čias a dozviete sa v ňom o mojej prvej skúsenosti s myškami. 

Som poľovník. Alebo nie? 

Mama mi častokrát vravela, že som poľovník, aj keď som úplne nechápal význam tohto slova. Ako malé šteniatkovské bábo ma brávala na „naše" miestečko a dokonca ma v časoch, keď som bol mini štenco, na tomto čarovnom mieste púšťala aj na voľno. Teraz to už nerobí, s odstupom času chápem prečo.  

Behal som si bez vodítka, jašil som sa medzi stromčekmi, užíval si slobodu. Zrazu som zacítil MYŠKU! Určite potrebuje pomoc, pomyslel som si. Ňufákom som nasával vôňu a lokalizoval hlodavca v pôde. Začal som myšku teda vyhrabávať. Netrvalo dlho a moju snahu si všimla mama, pribehla a začala ma povzbudzovať: „Hľadaj myšku! Šikovný!” Hrabal som, čo mi packy stačili, no márne. Mama si po chvíľke išla opäť po svojom.  

Videl som mierne sklamanie v jej očiach. Chcela zo mňa mať lovca, tak som sa neplánoval vzdať. Rozhodol som sa hľadať inde. Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som myšku našiel. Síce nejakú vysušenú a spľasnutú, ale našiel. Mame ju nemôžem brať takúto spľasnutú, prebehlo mi hlavou. Myš som sa teda rozhodol nafúknuť. Moja papuľka bola bohužiaľ väčšia, ako papuľa hlodavca a keď som jej chcel fúknuť život, náhodou som ju vdýchol celú. V eufórii som to nepostrehol a bežal som natešený za mamou. Najskôr nevedela, z čoho sa tak vytešujem, no keď sa pozrela lepšie, uvidela mi z papule trčať – myšací chvost.

Pozri, mama, čo mám! Kde je teraz to tvoje „šikovný“?

Namiesto pochvaly mama spustila krik, ktorý by zobudil aj mŕtveho. S vreskotom sa snažila spľasnutú myš dostať z mojej papule von, čo sa jej napokon podarilo. Domov som odchádzal mierne sklamaný z maminej reakcie. Ukázalo sa, že tá ženská vôbec nevie, čo chce.

Ohrozená povesť poľovného psa 

Hrozilo, že moja povesť ako poľovníckeho plemena bude poškrvnená! Mama miestami pôsobí ako babka na trhu a všetko, čo sa týka mojej maličkosti, rada rieši s okolitým svetom. Nemal som na výber, keď som si chcel udržať česť, musel som chytiť myš.

Príležitosť sa mi naskytla v jeden krásny deň. Mama ma prekvapivo nechala spať, aj keď podľa mojich výpočtov bol ešte pracovný týždeň. Ráno namiesto nášho klasického rýchlo-venčenia, pri ktorom ešte so zalepenými očkami tlačím bobek a po vykonaní potreby sa nechám odniesť rovno do postele, ma čakalo nemilé prekvapenie v podobe prechádzky. Keďže obaja nemusíme svoj druh, mama rozhodla, že naša prechádzka sa bude konať v prírode, cestou cez pole. Dokonalé na pomstu mame za skorý budíček, a takisto skvelá príležitosť na napravenie si reputácie po fiasku so zaschnutou myškou.

Mama, schizofrenik, ma na poli nechala hrabať myšky. Myslím, že v kútiku duše dúfala, že žiadnu nenájdem. Aké bolo však jej prekvapenie, keď som po chvíľke jednu našiel! Myš som schmatol do papule a začal sa s ňou jašiť. Chcel som zapojiť aj mamu do hry, myš som po nej (doslova) začal hádzať.

Jeden sa fakt nezavďačí! 

Typická slečna z „dzedziny“ sa nezmohla na viac, než na vreskot. Jej pohľad hovoril za všetko. Bola zhrozená a nechápala, čo sa deje. Začala mi otvárať hubu a priznám sa, dosť ma to prekvapilo. Nikdy by som na ňu nepovedal, že sa odhodlá vybrať mi dočasného obyvateľa z mojej papule. Dvoma rukami mi roztvorila hubu a začala nadávať, lebo by sa jej zišla ešte jedna paprča – aby myš vybrala.

Stáli sme v strede poľa. Ja s hubou dokorán. Myš, ktorá to už s nami vzdala a mama, ktorá medzičasom zmenila taktiku a myš sa mi snažila z huby vytriasť. Držala ma dole hlavou, s otvorenou papuľou a mierne natriasala, dúfajúc, že gravitácia zariadi zvyšok. Pri každom letmom dotyku jej ruky a myši začala škriekať, že by aj potencionálny svedok tohto maminho zločinu chvíľu dumal, kto vlastne týra koho.

Myš som nepustil. Nepomohlo vytriasanie, nepomohlo dlabanie myši paličkou, nič. Bol som odhodlaný zobrať si ju domov. Mama pôsobila rezignovane. Aj keď cestou domov už neskúšala žiadne manévre, pre istotu som si myš vopchal do papuľky celú a poslušne cupital pri maminej nohe (podľa jej slov som nikdy krajšie pri nohe nešiel).

Keď sme sa už približovali k bytovke, spozornel som. Mama nič. Žiadne finty, žiadna snaha o vysťahovanie dočasného nájomcu... asi zabudla na fakt, že sa chystám domov priniesť hlodavca, pomyslel som si.

Mamičkin maznáčik 

Myš som si teda v papuľke upravil, aby ju bolo vidieť a hodil na mamu očkom. Nesklamala. Poslednýkrát sa ju pokúšala vydlabať paličkou. Bolo to perfektné! Dlho som sa tak nezabavil. Keď zrazu...

Nechala ma tam! Pustila vodítko a nahnevaná si to namierila domov.

Len si choď... aj tak blafuje, veď ju poznám, bezo mňa nedokáže žiť. Snažil som sa presvedčiť sám seba, pozorujúc mamu, ktorá sa mi pomaly vzďaľovala. Až som ju vôbec nevidel.

Vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Vypľul som myš a išiel si packy polámať za ňou. Poľovník-nepoľovník, no v prvom rade som „mamičkin maznáčik”!

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová) 

Foto: Veronika Klukonová