To by (Toby) jeden nevymyslel! 4. díl

Psí život je plný nebezpečí. A co teprve život malého jezevčíka, který na svět kouká z výšky pár desítek centimetrů nad zemí? Toby v tom má ale jasno, a nebojí se ani čerta. Musí chránit svoji paničku, o kterou má strach, a se kterou má dost komplikovaný život.

Naše prechádzky boli častokrát plné nebezpečenstva. Keď sme vyšli von do sveta, vyhľadávali sme miesta mimo civilizácie. Dôvod bol jednoduchý: mama neznáša svoj druh a ja zase ten môj. V ten deň nás naše kroky zaviedli opäť do vyľudnenej oblasti, lemovanej stromčekmi.  

Niečo tam je… 

Cupitali sme si spokojne ja, mama a tato. Nemali sme ani potuchy, že neďaleko nás si oproti nám spokojne cupitá potencionálne nebezpečenstvo. Mama mala výnimočne okuliare na očiach (aj keď sa nedá hovoriť, že by jej to extrémne pomohlo), ale dokázala vďaka nim v diaľke rozoznať siluetu nejakého tvora.

- Niečo tam je, asi jeleň alebo srnka?

- Kde? Ja nič nevidím!

- Tam vzadu! To bude asi pes, vráťme sa!

Tato začal v hlave kalkulovať. Štyri kilometre sme prešli, dva kilometre nás ešte čakali, aby sme sa dostali domov. 4 > 2. Ten veru nemal v pláne sa vracať späť.

O pár minút som mal zistiť, prečo je vždy lepšie riadiť sa maminým inštinktom. Keďže ako som spomínal, štyri je viac ako dva, opatrne sme sa vybrali vpred. Čakali, skôr sme dúfali, že sa pri psovi zázračne objaví majiteľ. V momente, ako som pozrel na mamu, mi to došlo. Je ľahká obeť. Určite každú chvíľu skolabuje a ja budem musieť ostať s tatom, ktorý je síce odvážny, ale očividne moc rozumu nepobral. Viedol nás do záhuby!

Musel som konať a vziať veci do vlastných paciek!  

Bol som rozhodnutý, psa (plemeno cane corso) som sa rozhodol zastrašiť štekotom. Smola bola, že som v tom čase bol od zeme asi 10 centimetrov a psík (obor) z diaľky nevidel, odkiaľ štekot vychádza. Nechápavo sa k nám približoval a hľadal zdroj extrémne otravného zvuku.

Pripravený plán „odohnať psa” sa trošku zvrtol. Môj štekot akurát umocnil jeho zvedavosť a do rytmu môjho štekania pridal do kroku. Jediné, na čo sa mama v tej chvíli zmohla, bolo chytiť ma na paprče. Chýbalo málo k tomu, aby sa rozplakala a rozbehla smerom domov.

„You shall not pass!“ 

Pripravený plán „odohnať psa” sa trošku zvrtol. Môj štekot akurát umocnil jeho zvedavosť a do rytmu môjho štekania pridal do kroku. Jediné, na čo sa mama v tej chvíli zmohla, bolo chytiť ma na paprče. Chýbalo málo k tomu, aby sa rozplakala a rozbehla smerom domov.

„You shall not pass!“

Našťastie pre nás oboch, bol na blízku chlap, ktorý síce celú túto situáciu spôsobil (keby počúval mamu hneď na začiatku, nič z tohto by sa nestalo) TAKŽE sa rozhodol situáciu aj vyriešiť!

Vedel, že keby sa mi niečo stalo, mama by ho zabila. Radšej si teda vybral menšie nebezpečenstvo a postavil sa medzi nás a psa. Do ruky zobral konár a sťa Gandalf začal mávať rukami v štýle „you shall not pass!“ Prekvapivo sa tatovi podarilo psíka odohnať a ochrániť svojho „miláška”. Nakoniec sme sa vracať nemuseli a všetci, až na mamu, ktorá ešte týždeň predýchavala, sme boli spokojní.

Toto bohužiaľ nebol jediný prípad, kedy sme stretli psa bez majiteľa. Mama bola za každým, keď sa tak stalo, dobobkovaná až za ušami. Poznám ju až príliš dobre a je mi jasné, že by skolabovala, keď ju neudržujem štekotom pri živote. Po incidente s cane corsom si študovala, ako sa správať, keď stretnete psa. Študovala si, aké signály vysielajú psy smerom k nám, študovala, študovala a aj tak jej to bolo prd platné.

Bol krásny letný deň 

V jeden krásny letný deň nám spoločnosť pri prechádzke robil gang deciek z vedľajšej bytovky. Keďže boli decká v presile, rozhodli, že naša prechádzka bude smerovať kukuričným polom, smerom k dedinskému jazierku. Mama súhlasila, asi dúfala, že decká v kukurici stratíme a zas budeme spolu len ja a ona. Deti sa v kukurici nestratili a spokojne za nami cupitali smerom k osudnému jazeru. Mama priťahuje problémy a tak netrvalo dlho a jeden sa k nám rútil. Weimarský stavač. Bez majiteľa! Psychicky labilná žena sa poobzerala okolo seba, kto jej z tejto situácie pomôže. Pozrela na detský gang, uštekaného psa a pochopila, že v tejto zvláštnej zostave figuruje ona ako „zodpovedný dospelý.“ 

Mali sme šťastie 

Keď ju niekto pozná, vie, že to bolo to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Mama nevie riešiť krízové situácie. Problémy rieši najlepšie, ako vie – čaká, kým sa vyriešia samé. Už sa jej to veľakrát vyplatilo. Takže na sucho preglgla a nechala nás všetkých na pospas osudu. Keď hodila očkom po deťoch, tie sa správali tak, ako by sa najradšej zachovala v danej situácii ona. Chceli hodiť nohy na plecia. Mama ich však zadržala. Sám som bol prekvapený. Pes medzičasom prišiel až k nám. Poškuloval po malých vystrašených deťoch, po veľkom prerastenom decku (mame) a po malom potkaníkovi, ktorého to prerastené decko zvieralo v paprčiach.

Zázrak, čary alebo správna konštelácia hviezd zabezpečili, že pes sa nás rozhodol ušetriť. Po chvíľke, ktorá pocitovo trvala večnosť, sa objavila majiteľka weimara, ktorá nemala ani toľko chochmesu, aby sa ospravedlnila za ďalšiu psychickú ujmu, ktorú spôsobila mojej mame. Týždeň po tomto incidente napadol tento weimar labradora. Ani sme netušili, aké šťastie sme mali. Od toho dňa je aj mama v mojich očiach hrdina!

Pišišvor Toby (keďže nemám počítač, spísala moja mama Veronika Klukonová) 

Foto: Veronika Klukonová